Černobyľ a jeho hrozba
Určite nikomu netreba pripomínať katastrofu jadrovej elektrárne
Černobyľ. Málokto však vie, že stačilo pár hodín a celá Európa by bola
stovky a stovky rokov neobývateľná. V tomto článku sa bližšie pozrieme
na na Černobyľské skryté fakty.
Je piatok, 25. apríl 1986, krásny jarný deň pre 43 000 obyvateľov mesta
Pripjať (Прип'ять ) na Ukrajine - deň, ktorý sa im navždy zapíše do
pamäti. 3 km od mesta sa nachádza jadrová elektráreň, kam chodí denne do
práce vyše 1200 ľudí. Dnes v noci dostalo 172 pracovníkov bloku číslo 4
príkaz na prevedenie skúšky systému vlastného napájania reaktoru. 01:23
v noci sú odpojené všetky bezpečnostné systémy a začína experiment. V
jadre reaktora dochádza k sérií výbuchov. Zatiaľčo Pripjať pokojne spí,
zem pod elektrárňou sa začína otriasať. Personál sa dopúšťa
katastrofických chýb. Už sa to nedá vrátiť...
Čo presne sa vlastne stalo ? Pozrime sa na časovú os:
Chyby nastali už pri príprave:
26 apríl, 1986, 00:28 – Experiment sa musí vykonávať pri 22-32
percentom zaťažení reaktora. Jeden z obsluhujúcich pracovníkov chybne
nakonfiguroval počítač a reaktor pracoval iba na 1% svojho výkonu.
00:32 - Obsluha nariadila odstrániť z reaktora regulačné kadmiové tyče,
ktoré silno pohlcujú neutróny a slúžia aj ako „záchranná brzda“. V
prípade akéhokoľvek nárastu tlaku v reaktore sa do neho zasunú všetky
kadmiové tyče a atómová reakcia sa ukonči v priebehu niekoľkých sekúnd.
Teraz sa v reaktore nachádza iba 26 kadmiových tyčí.
01:15 - Výkon reaktora vzrástol iba o 7%. Nakoľko bol tento experiment
dlho pripravovaný, obsluha si nemohla dovoliť jeho neúspešnosť. Stále
potrebovali dosiahnuť výkon minimálne 22%. Rozhodla sa preto pre ďalší
fatálny krok. Odobrala ďalších 20 kadmiových tyčí a nariadila vypnúť
štyri z ôsmych recirkulačných púmp.
01:22 – Výkon v reaktore je dostačujúci na zahájenie experimentu a experiment začína.
01:23:35 – Obmedzený chladiaci systém zapríčinil, že v tlakovom potrubí
sa začína rapídne zvyšovať tlak. Zvyšovaním tlaku rýchlejšie prebieha aj
atómová reakcia. Je to uzavretý kruh – stúpa tlak, následkom čoho sa
zvyšuje atómová reakcia a zvyšovaním reakcie stúpa tlak viac a viac.
Všetko sa to deje v priebehu pár sekúnd.
01:23:40 – Operátor spozoruje nebezpečenstvo a okamžite stláča núdzový
vypínač. Neuvedomuje si však jednu zásadnú vec. V reaktore ostalo iba 6
kadmiových tyčí, čo nie je dostatok pre ukončenie štiepnej reakcie.
01:24 – V reaktore nastáva tak vysoký tlak, že odhodí vyše 1200 ton
vážiaci oceľovo-betónový kryt . Práve došlo k najvážnejšej atómovej
nehode v dejinách.
Prví hasiči na mieste bojujú s ohňom bez akéhokoľvek ochranného
oblečenia. Do tohto podivného ohňa vlievajú tony vody, ale zdá sa, že
nič ho nedokáže uhasiť. Všetci sú vystavení smrtiacim dávkam
rádioaktivity. Sú to prvé obete Černobyľu. V následujúcich siedmych
mesiacoch zvádza boj s neviditeľným nepriateľom viac ako 500 000 ľudí.
Bezmenní hrdinovia, ktorých žiadne kroniky a žiadna história nespomína.
Boli to však práve oni, ktorí zabránili tomu najhoršiemu – druhému oveľa
väčšiemu výbuchu, ktorý by vymazal zo sveta polovicu Európy a druhá
polovica by bola neobývateľná stovky, možno tisícky rokov. Viac ako 20
rokov sa tieto fakty pred verejnosťou uchovávali v tajnosti.
Je 8 hodín ráno a mraky sú už zamorené rádioaktivitou, ktorá siaha do
výšky tisícky metrov. Igor Kostin bol jediným fotografom, ktorý nasnímal
elektráreň z vrtulníka, prvé hodiny po výbuchu. „Keď
sme krúžili okolo bloku, nemal som poňatia o nejakom riziku. Pri
prelete nad blokom som otvoril okienko a začal som fotografovať. Vtedy
som si neuvedomil, aká obrovská chyba to bola. Riedky priesvitný dym,
ktorý stúpa z trosiek je v skutočnosti vysoko rádioaktívny. Po minúte sa
mi zaseklo všetko vybavenie. Nechápal som čo sa deje. Myslel som, že
mám vybité batérie. Keď som sa vrátil do Kyjeva, zistil som, že negatívy
sú tmavé a farby veľmi slabé. Vtedy som to nevedel, ale všetky
fotografie boli vystavené pôsobeniu rádioaktivity.“
V jádre reaktoru, 14 metrov pod zemou horí grafit a urán. Jeho sila je
100 krát väčšia ako súčet oboch atómových bômb zhodených na Hirošimu a
Nagasaki. O 10:00 ráno, celých 8 hodín po výbuchu sa celá nehoda stále
zatajuje. Nevie o nej dokonca ani vláda v Kremli a má iba čiastočné
informácie, že v elektrárni je menší požiar – nedostáva ani jednu
zmienku o výbuchu. Vedenie elektrárne spočiatku tvrdilo vláde, že k
žiadnemu výbuchu nedošlo. Dôsledky tejto nepravdivej informácie boli
mimoriadne dramatické.
Je 10:00 hodín ráno a pre 43 000 obyvateľov mesta Pripjať prebieha život
ako obvykle. Nevedia nič o katastrofe vzdialenej 3 km. Sú už dve hodiny
popoludní a ľudia začudovane pozerajú okolo seba, prečo sa po meste
prechádzajú maskovaní vojaci. Hovorí Vladimir Grebejnuk, veliteľ
jednotky pre zvládnutie situácie. „Na
zuboch, na konci jazyka, proste v ústach sme cítili pachuť kovu, takú
podivnú kyslosť. Až neskôr sme zistili, že to bola pachuť rádioaktívneho
jódu. „
Zatiaľ čo sa deti ešte stále hrajú na ihriskách, vojaci plukovníka
Grebejnuka merajú hodnoty rádioaktivity v meste. V tej dobe sa
rádioaktivita merala v jednotkách Rontgenoch. Normálna hodnota v ovzduší
je 0,0000012 rontgenu. V meste Pripjať sú už teraz namerané hodnoty
vyše 200 000 rontgenov. Do večera tieto hodnoty ešte stúpnu, a to až na
úroveň 600 000 rontgenov. Človek môže pritom za rok vstrebať iba 2
rontgeny a telo je už smrteľne kontaminované, akonáhle dostane hodnoty
400 rontgenov. Pri týchto astronomických hodnotách trvá iba 15 minút,
kým človek vstrebá smrtiacu dávku. „Moji
podriadení sa začínajú pýtať, či nám prístroje fungujú normálne. Alebo
nám niekto niečo zatajuje ? My sme vtedy nevedeli o akomkoľvek výbuchu a
ani o tom, že reaktor stále horí a že sa rádioaktivita stále šíri“ hovorí ďalej plukovník Grebenjuk.
20 hodín po výbuchu úroveň rádioaktivity stále stúpa. V túto chvíľu mali
byť už okna bytov zapečatené a ľudia mali užívať jódové tablety, ktoré
potláčajú účinky rádioaktivity. Nikto však žiadne príkazy nevydal.
Až 30 hodín po výbuchu sa konajú prvé bezpečnostné opatrenia. Prichádza
cez 1000 autobusov a až 14:00 na druhý deň od havárie armáda oznamuje,
že mesto sa musí kompletne evakuovať. Aby sa zabránilo panike, úrady
stále zatajovali vážnosť situácie. „Tvrdili nám, že odchádzame len na tri dni“ - hovorí obyvateľka Pripjaťa. ¼udia tu museli zanechať všetko, čo mali – celý svoj život. Nikdy sa sem už však nevrátia.
Medzitým ženie vietor mraky plné rádioaktívnych častíc na sever. Švédsko
pozoruje zvýšené úrovne rádioaktivity. Ubehli už tri dni a Sovietsky
zväz stále nevydal žiadnu správu. Nakoniec to boli až Švédi, ktorí
upozornili vládu Sovietského zväzu na rádioaktívny mrak. Až doteraz to
držalo v tajnosti iba vedenie elektrárne a ministerstvo obrany. Na dne
reaktora však stále horí 12 ton magmatu, ktorý do ovzdušia vypúšťa tony
rádioaktívneho prachu a plynu.
Armáda musí rýchlo konať. Generál Antochkin so svojou letkou 80-tich
vrtulníkov dostáva za úlohu uhasiť požiar zo vzduchu. Bolo treba uhasiť
oheň a zapečatiť reaktor. Začína gigantická operácia. Z afgánskej fronty
boli povolaní špičkoví piloti, aby riadili vrtulníky s vojakmi, ktorí
majú nedostatočné oblečenie a zhadzujú 80kg vrecia s pieskom holými
rukami do plameňov. Dúfajú, že požiar uhasia, keď naplnia reaktor tonami
piesku a kyseliny boritej. Niektorí z pilotov absolvujú za jediný deň
viac ako 33 letov.
Verejnosť však stále nič nevie, aj napriek tomu, že zamorená je už veľká
časť východnej časti Sovietskeho zväzu. Verejnosť nikto neinformuje.
Objavuje sa iba jediný nepatrný článok v novinách dole, na tretej
strane, ktorý hovorí o malom požiari v elektrárni a tvrdí, že
nebezpečenstvo je už zažehnané. Navyše úrady vyzývajú občanov, aby sa
zúčastnili prvomájových osláv, dokonca aj v oblastiach, o ktorých vedia,
že sú silne zamorené rádioaktivitou. Bolo to defilé smrti, hroznej
smrti. Je neuveriteľné, že všetky zábery z oslavy 1. mája 1986 zmizli z
Ukrajinského archívu.
Exodus pokračuje. Z oblasti je vysťahovaných vyše 130 000 ľudí, z
ktorých je väčšina už smrteľne kontaminovaná. K utajovaniu situácie sa
pridávajú aj úrady ostatných krajín. Hoci sa už nad takmer 80% Európy
nachádza rádioaktívny mrak, úrady jeho prítomnosť popierajú. V Černobyle
sa pritom úroveň rádioaktivity stále zvyšuje. Hoci dieru upchali 6000
tonami piesku a kyseliny boritej, pod povrchom stále horí rozžhavené
magma.
V priebehu dvoch dní zhodia do reaktora 2400 ton olova. Olovo sa dobre
roztavilo a zapečatilo otvor, takže sa rádioaktivita znížila. Ale časť
tohto olova sa odparila do ovzdušia. Ešte po 20-tich rokoch môžeme nájsť
jeho stopy v telách nemocných detí Černobyľu. „Dnes sa to kritizuje, ale v danej situácii nebolo iné riešenie. Situácia bola komplikovaná, nemali sme čas.“
- vysvetľuje generál Antochkin. Počas tejto operácie je 600 pilotov
smrteľne kontaminovaných rádioaktivitou. Všetci zomreli. Všetko ich
úsilie je však nanič.
Upchatím diery, pod povrchom začala prudko stúpať teplota. Vedci mali
veľké obavy. Betónová doska pod reaktorom začína vplyvom veľkej teploty
praskať. Pod touto doskou sa nachádzajú hektolitre vody, ktorú tam
naliali hasiči pri likvidovaní požiaru. Keď sa táto hmota dostane do
kontaktu z vodou, nastane druhý, oveľa väčší výbuch. Ak by táto masa
vybuchla, celá Európa by bola stovky rokov neobývateľná. Do situácie sú
okamžite povolaní experti z celej zeme, medzi nimi aj Vassili
Nesterenko, ktorý dovtedy pracoval na zdokonaľovaní ruských
medzikontinentálnych jadrových rakiet. Nesterenko vysvetľuje: „Stačí, ak by sa zmes uránu a grafitu zmiešala s vodou, došlo by k novému výbuchu.“ V Minsku a Kyjeve už boli pre istotu pripravené vlaky s viac ako 1000 vagónmi pre evakuáciu obyvateľov.
Moskva okamžite reaguje. Posiela do elektrárne skupinu hasičov, ktorí by
odčerpali vodu spod reaktora. Boli vyhlásení za štátnych hrdinov.
Nikoho ale nezaujímalo, že v priebehu pár mesiacov všetci zomreli na
následky ožiarenia. Odčerpali vodu z pod reaktoru, ale niečo sa určite
muselo vložiť pod reaktor, aby sa zabránilo magmatu presakovať håbšie.
Pod elektrárňou sa totiž nachádzali zásoby pitnej vody pre celú oblasť.
Ak by sa táto hmota dostala do kontaktu s vodou, okrem už spomínaného
výbuchu by sa zamorila rieka Dneper...a tým pádom aj celé Čierne more.
Boli by to obrovské dávky. Niečo sa okamžite musí urobiť. Ale čo ?
Na svete je nová operácia. Vyžiada si však stratu ďalších životov. Do
Černobyľu sú povolané tisícky baníkov z celej Moskovskej oblasti. Ich
úlohou je dostať sa k reaktoru jedinou možnou cestou – podzemím. Museli
vyhåbiť 150 metrový tunel z tretieho do štvrtého bloku a tam vyhåbiť
miestnosť o výške 2 metre a šírke 30 metrov, do ktorej sa nainštaluje
zariadenie na základe kvapalného dusíka, ktoré bude ochladzovať reaktor.
Denne museli vykopať 13 metrov tunelu. Za normálnych okolností by v
bani trvalo vyhåbenie takej vzdialenosti 4 dni. Celkovo je do tunelu
poslaných takmer 10 000 baníkov z celého Sovietského zväzu vo veku 20-30
rokov. Vo vnútri tunelu dosahuje teplota viac ako 50 stupňov a úroveň
rádioaktivity presahuje 1 rontgen za hodinu. Pracovali bez akýchkoľvek
ochranných pomôcok. Dokonca nemohli používať ani filtre, pretože tie by
sa v tuneli upchali prachom. Vodu pili z otvorených fliaš a vstrebávali
tak rádioaktívne častice priamo do tela. Ani jeden z baníkov sa nevyhol
ožiareniu. Ani jedného nikto neinformoval o nebezpečí, ktoré im hrozí. „Niekto
to tam musel ísť urobiť. Buď my, alebo niekto iný. Plnili sme svoju
povinnosť. Mali sme to urobiť ? Teraz je už neskoro to posudzovať. Ja
ničoho neľutujem.“ - hovorí jeden z baníkov. Baníci dokončili
svoj úkol, ale chladiace zariadenie aj tak nebolo nikdy nainštalované.
Podzemný priestor zaliali betónom, aby spevnili štruktúru. 2500 baníkov
zomrelo pred dosiahnutím 40 rokov. 2500 stratených životov, ktoré sa
neobjavujú v žiadnej štatistike.
Hoci je požiar v Černobyle už uhasený, stále sú po okolí tony vysoko
rádioaktívnej sute a puklina, ktorú je treba bezodkladne zakryť. K tomu
je však potrebných viac ľudí – oveľa viac. Je uvedená kolosálna
operácia. Prebieha 7 dní v týždni, bez akejkoľvek prestávky. 300 000
štvorcových metrov zeminy hrnú buldozéry do obrovskej priekopy, kde sa
všetko zalieva betónom. Sú to najnebezpečnejšie akcie v celej zóne.
Rádioaktivita na tomto mieste je najvyššia. Celý reaktor sa musí
izolovať. Je to neuveriteľný problém.
Realizáciu brzdí ďalší problém. Strecha elektrárne je pokrytá vysoko
kontaminovanými kusmi grafitu, ktoré výbuch vymàštil z reaktoru. Pred
pokračovaním stavby je absolútne nevyhnutné sa ich zbaviť. Na scénu sú
vyslané špeciálne roboty, ktoré zhadzujú zo strechy rádioaktívne kusy.
Ale po niekoľkých dňoch začína rádioaktivita pôsobiť aj na stroje a tie
prestávajú fungovať. Použitie robotov na streche je teda vylúčené. Musia
ich nahradiť ľudia. Vojaci, ktorých pri tejto príležitosti prezývajú
„bioroboti“. Sú to všetko záložníci (20-30 rokov) povolaní na
najnebezpečnejšiu a najzhubnejšiu bitku o Černobyľ. V tak rádioaktívnych
zónach ešte nikdy žiadni ľudia nepracovali. A tak to začalo. Ich úkol
je jednoduchý. Nabrať na lopaty rádioaktívnu suť a zhodiť ju zo strechy.
Úroveň rádioaktivity na streche umožňuje len 45 sekundový pobyt na
streche, čo postačí sotva na pár lopát sutín. Celkovo sa na tejto akcii
zúčastnilo viac ako 3500 vojakov. „Keď
sme zošli zo strechy, cítili sme sa, akoby nám niekto vysal všetku krv.
Nevedeli sme sa ani pohnúť. Niektorým šla krv z nosa“ - tvrdí jeden z vojakov. Za odmenu dostal každý vojak od armády „certifikát likvidátora“ a 100 rubľov – ironicky smiešne. „Hodnota rádioaktivity na streche bola 12 000 rontgenov za hodinu. Pri tejto úrovni tam nemali nikoho posielať !!“ - hovorí Vassili Nesterenko.
Sedem mesiacov po výbuchu je zóna vyčistená a je dokončený sarkofág.
Oblasť je bezpečná – minimálne na 30 rokov. Reaktory 1, 2 a 3 sú opäť
spustené. Operácie sa spolu žúčastnilo viac ako 500 000 ľudí. Celá
operácia stála 18 miliárd dolárov. Peniaze však nie sú všetko. Koľko
ľudských životov stála táto tragédia ? Aké následky to bude mať pre
budúce generácie?
Hovorí Michael Gorbačov:
„ Černobyľ nám ukázal pravú povahu
jadrovej energie v ľudských rukách. Ruská najsilnejšia raketa SS18, má
silu ako 100 Černobyľov. SS18 bola raketa, ktorej sa Američania báli
najviac. A my sme ich mali 2700. Boli to rakety, ktoré sme chystali
proti Američanom. 2700 !! Predstavte si tú skázu.“
Pol roka po Černobyle nechal Gorbačov odstrániť z Európy všetky ruské
jadrové rakety s doletom 500-5000km. O 10 rokov neskôr, celý svet s
výnimkou Indie ratifikoval zmluvu o úplnom zákaze jadrových zbraní.
Černobyľ znamenal začiatok odzbrojenia najväčších jadrových veľmocí na
svete.
„Černobyľ presvedčil každého. Aj Rusi,
aj Američania si raz a navždy uvedomili rozsah atómových zbraní...a nie
len oni, ale celý svet“ - Michael Gorbačov.
Aj tak sa zdá, že po dvadsiatich rokoch Černobyľská lekcia postupne
upadá do zabudnutia. Medzitým pod starnúcim sarkofágom reaktora číslo 4
zostáva naďalej smrtiaci jed. V roku 2001 boli tri ostatné reaktory
bezpodmienečne odstavené. Ale aj po 20-tich rokoch od výbuchu ručička
dozimetru v blízkosti elektrárne vylietáva zo stupnice. Vysoké úrovne
rádioaktivity, sto krát vyššie ako normál stále kontaminujú okolie
elektrárne. Stavba je oslabovaná dažďom a eróziou.
Lev Bocharov, architekt sarkofágu
„ Postavili sme sarkofág, aby vydržal
30 rokov, pretože sme mysleli, že 30 rokov po výbuchu budeme môcť
postaviť nový, aby ľudia nemuseli utekať. Prešlo však 20 rokov a nič sa
nedeje. Je naliehavé, aby sa sarkofág vymenil, ale Ukrajina na to nemá
peniaze...a nemáme ich ani my. „
Vasili Nesterenko
„ Vo vnútri je 100kg plutónia. Jeden
mikro-gram predstavuje pre človeka smrteľnú dávku. Je tam toľko
plutónia, že by to otrávilo 100 miliónov ľudí. Doba, za ktorú úplne
vymizne toto plutónium je 500 000 rokov a to je celá večnosť. Sú
oblasti, kde sa život už nikdy nevráti.“
Po dvadsiatich rokoch úrady oficiálne pripisujú tragédii len 59 úmrtí.
Nebola prevedená jediná štúdia 130 000 utečencov, ktorí utiekli z
oblasti. Neexistuje jediná štatistika o stave 500 000 ľudí, ktorí
pracovali v oblasti, žiadne údaje o ľuďoch, ktorí ešte aj teraz žijú v
kontaminovaných oblastiach....proste NIČ. Týmto ľuďom nikdy nikto
nepovedal skutočné množstvo rádioaktivity, ktorej boli vystavení. Aké
lži predkladali verejnosti štátne orgány ? Dnes žije v kontaminovaných
oblastiach Ukrajiny, Ruska a Bieloruska viac ako 8 miliónov ľudí. Počas
celých 20 rokov sa živili rádioaktívnymi potravinami, ktoré ich aj
naďalej postupne zabíjajú. Tento problém sa systematicky ignoruje, aj
napriek tomu, že iba v meste Minsk bolo v rokoch 1986-2002 operovaných
1152 detí na rakovinu štítnej žľazy. Koľko ich je v ostatných oblastiach
? Žiadna štatistika dodnes nebola zverejnená. Len v Bielorusku trpí
dôsledkami kontaminácie 300 000 detí. A to všetko bude ešte pokračovať
minimálne 800 rokov.