Evolúcia posmrtného života

Evolúcia posmrtného života

Veríte v posmrtný život ? Veríte, že duša žije aj po smrti vašej fyzickej schránky ? Väčšina ľudí áno. Podľa prieskumu agentúry AARP z roku 2007, až 73% dospelých obyvateľov Spojených štátov verí v posmrtný život. Nikto to samozrejme s určitosťou nemôže vedieť, preto sa jedná skôr o domnienku, ako o fakt. A to aj napriek mnohým prípadom klinickej smrti, pri ktorých ľudia tvrdia, že zažili život po živote. Ani to ešte nie je skutočným dôkazom.

Ak sa však hlbšie zamyslíme nad myšlienkou posmrtného života, dáva zmysel ? Kedy sa človek stane "oprávneným" žiť aj po smrti ? Položme si niekoľko zásadných otázok. Je posmrtný život len pre ľudí alebo ho žijú aj duše našich domácich zvierat ? Množstvo svedectiev sú práve zjavenia duchov zvierat. Ak teda žijú po smrti aj duše našich domácich zvierat, je logické, že to nebude len preto, že sú naši miláčikovia. V tom prípade, všetky mačky a psy musia tiež žiť po živote, či už sú domácimi zvieratami, alebo nie. A práve v súvislosti s týmto si automaticky musíme položiť ďalšiu zásadnú otázku. Čím sú mačky a psy výnimočné ? Nie sú predsa jedinými druhmi domácich zvierat. Čo napríklad hady, kone, papagáje, rybyčky, škrečky...? Aj ich duše žijú po smrti ? Ako ďaleko siaha reťazec zvierat v tomto ponímaní ? Od veľrýb až po baktérie žijú všetci posmrtným životom ?

Ak sa chceme hlbšie zamýšľať nad myšlienkou posmrtného života, musíme sa na vec pozerať predovšetkým z tejto strany. Majú všetky živočíchy právomoc žiť po živote ? Ak nie, čo je hranicou ? Je to inteligentný život ? Tým pádom tam patria aj delfíny alebo šimpanzy ? Alebo vysoko organizovaná kolónia mravcov ? Kto každý teda môže žiť po živote ? V prieskume agentúry AARP väčšina opýtaných na túto otázku odpovedala, že posmrtným životom môžu žiť iba ľudské bytosti, pretože majú dušu, zatiaľčo zvyšok zvierat dušu nemá.

Aj my sme však prešli na Zemi istým vývojom. Ak je Darwinova teória evolúcie správna, tak sa človek postupom času vyvinul z iných foriem, ktorých reťazec končí niekde pri jednobunkových organizmoch. Ak je to skutočne pravda, musíme si opäť položiť zásadnú otázku. V ktorom štádiu nášho vývoja sme získali právomoc žiť po smrti ? Keď sme sa stali cicavcami ? V tom prípade musia mať dušu všetky cicavce. Alebo keď sme sa stali primátmi ? Majú teda dušu všetky primáty ?

Mnoho kresťanských teológov podporuje myšlienku zvieracieho posmrtného života. Medzi nimi napríklad Joseph Butler, John Wesley a C.S. Lewis. Napríklad Lewis podporoval názor, že dušu majú len tie zvieratá, ktoré sú blízke človeku. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia bolo o posmrtnom živote zvierat napísaných množstvo kníh. Dnes je asi najpopulárnejšou z nich kniha Animals and the Afterlife od Kim Sheridan.

S myšlienkou, že zvieratá nemajú žiadnu dušu prišiel prvý krát Rene Descartes, ktorý bol toho názoru, že zvieratá nemyslia, necítia a konajú len pudovo, čiže sú akýmysi automatmi. Descartes bol preto presvedčený, že dušu majú iba ľudské bytosti. Avšak antickí myslitelia, ako napríklad Platón, Aristoteles, či sv. Tomáš Akvinský verili, že zvieratá síce majú dušu, ale tá je zničená v čase ich smrti.

Kontroverzná štúdia, ktorá sa uskutočnila v 70-tych rokoch však naznačila, že zvieratá nemusia byť automaty. Aj napriek odporcom, ktorí tvrdili, že akékoľvek náznaky inteligentného chovania u zvierat sú len následkom ich opakovania po človekovi, ukázalo sa, že mnohé zvieratá, predovšetkým papagáje, skutočne javia známky inteligencie. Viacero zvierat sa tiež dokáže naučiť, ako používať nástroje a dnes už na základe štúdií mačiek a psov vieme, že majú dokonca aj svoje osobnostné typy.

Ak je teda vysoký predpoklad, že aj zvieratá majú svoju dušu, kto alebo čo rozhoduje o tom, kedy ostane duša žiť ? Odpovedí môže byť niekoľko:

* Neexistuje žiaden posmrtný život

* Každý živočích má dušu, ktorá žije po smrti

* Len niektoré zvieratá majú možnosť žiť po smrti, avšak nevieme ktoré

* Len ľudia majú dušu, ktorá žije po smrti, avšak nepoznáme evolučný bod, v ktorom získala túto možnosť

* Žiadna evolúcia neexistuje a človek bol vytvorený s dušou, ktorá žije po smrti

Zabudli sme na niečo ? Sú aj iné možnosti ? Áno, možno reinkarnácia. Hoci reinkarnácia nie je časťou oficiálnej Kresťanskej náuky, mnoho kresťanov v òu verí, alebo aspoò pripúšťa jej možnosť (napríklad Ježiš veril, že bude reinkarnovaný tri dni po svojom ukrižovaní). Myšlienka, že po smrti môžeme žiť znovu, prípadne žiť ako osoba iného pohlavia, alebo celkom iná forma života v každom z nás určite vyvolá trochu eufórie. Je však na tom niečo pravdy ? Počet obyvateľov planéty Zem neustále narastá. Ak by bola reinkarnácia skutočná, vznikali a zanikali by dookola stále tie isté duše. Ak dnes máme niekoľkonásobne viac obyvateľov, ako v minulosti, duše tých, ktorí sú tu "naviac" museli v niektorom okamihu vzniknúť, alebo ich musel niekto vytvoriť. Niektoré učenia tvrdia, že ľudská duša je najvyšší stupeò duše. Všetky ostatné bytosti, napríklad zvieratá sa po dosiahnutí určitej úrovne môžu narodiť v tele človeka. Avšak týmto tvrdením sa opäť dostávame späť na začiatok – kto alebo čo rozhoduje o tom, ktorá duša je v akom stupni svojho vývoja ? V akom stupni vývoja dostane duša právo žiť aj po smrti ?

Zástancovia náboženstiev budú možno argumentovať tým, že ľudí stvoril Boh. Problémom však ostáva, že naše DNA a DNA nájdených fosílii naznačujú, že pravdu mal skôr Darwin ako Biblia. Možno napokon žiaden posmrtný život nie je a všetky "dôkazy" počas klinickej smrti, či pozorovania duchov sú len výplodmi našej mysle. A možno sme si myšlienku posmrtného života iba vytvorili v našich hlavách, aby sme sa menej báli smrti. Práve strach zo smrti je totiž spomedzi všetkých ostatných medzi ľuďmi najrozšírenejší. Je to skľúčujúca myšlienka. Jeden deò si užívate život a na druhý deò ste preč. Navždy.

A tak je určite na mieste otázka, prečo sa všetci ľudia tak boja smrti, keď väčšina z nich verí v posmrtný život ? Aj napriek tomu, že o tom samých seba presviedčame, nie sme si úplne istí. Nikto nemôže s určitosťou vedieť, čo ho čaká po smrti. Jednoducho prestaneme existovať ? Alebo niečo z nás žije v inej dimenzií, v inom rozmere ? Mnoho ľudí je o posmrtnom živote presvedčených na základe množstva nevysvetliteľných udalostí. Či už je to klinická smrť, zvuky alebo zjavenia màtvych, ktorí nás už opustili. Väčšina ľudí je presvedčená, že sa jedná o odkaz z "druhej strany". V drvivej väčšine prípadov sú tieto odkazy pozitívne. "Som v poriadku, je mi lepšie, nemajte o mòa strach" a podobne. A hoci skeptici často argumentujú tým, že tieto vízie sú len chemickými reakciami v našom mozgu, väčšine ľudí práve toto stačí ako dôkaz posmrtného života.

Myšlienka posmrtného života je s nami už od dávnych čias. Zatiaľčo niektoré kultúry, ako napríklad starí Egypťania verili, že duša sa po smrti dostane do "krajiny màtvych", neskoršie kresťanské učenia začali ponúkať ako miesto nášho ďalšieho bytia nebo, respektíve peklo pre duše zlé. Tu sa opäť môžeme opýtať, kto rozhoduje o tom, ktoré duše sú zlé alebo dobré ? V čom sú zlé alebo dobré duše zvierat ? Ale o tom niekedy nabudúce.