Inkovia
Historické civilizácie a kultúry – Inkovia
Určite ste si všetci všimli (teda minimálne tí, ktorí náš web
navštevujete dlhšiu dobu), že kategórie článkov prešli viac krát
určitými zmenami, prípadne boli doplnené o nové kategórie. V rámci
skvalitňovania stránky a rozšírenia záberu tém vzniká i dnes, počnúc
týmto článkom nová sekcia, pod názvom „historické civilizácie a
kultúry“, ktorá, ako už názov napovedá, sa bude zaoberať históriou
civilizácii alebo kultúr, ktoré v minulosti existovali alebo dodnes
existujú na našej planéte. Verím, že táto téma bude pre čitateľov
rovnako atraktívna, ako ostatné témy a že z nej budete čerpať mnoho
zaujímavých informácii. Začneme teda v Južnej Amerike a dnes si povieme
niečo o civilizácii Inkov.
Presné obdobie vzniku tejto civilizácie, podobne ako u väčšiny antických
civilizácii je ťažké určiť, nakoľko sa civilizácia postupne formovala z
menších, prevažne indiánskych kmeňov. Toto priebežné formovanie do
väčšieho celku mohlo trvať aj stovky rokov. „Oficiálny“ rok vzniku ríše
Inkov sa spomína len v povestiach, a má to byť rok 1200 PNL, kedy ríšu
Inkov založil Legendárny Manco Capac. Ich historické obdobie sa však
začína až vládou deviatého inku Pachatutiho v roku 1438 NL.
Ríša Inkov sa rozprestierala v oblasti Južnej Ameriky, na území dnešných
štátov Peru a Čile, ale neskôr po obsadení sčasti zasahovala aj do
dnešnej Argentíny, Bolívie, Ekvádoru a Kolumbie. V týchto oblastiach
Inkovia nastolili totalitný štát, ktorému vládol jeden hlavný vládca a
niekoľko jeho šľachticov. Historické záznamy hovoria až o trinástich
vládcoch. Vládcovia v ríši boli známi pod rôznymi menami, napríklad Sapa
Inca, Capac Apu, alebo Intip Cori. Najčastejšie pomenovanie pre
panovníka však bolo jednoducho Inka.
Inkovia boli veľmi vyspelou civilizáciou, a to predovšetkým v oblasti
ekonomiky. Okrem obrovských zásob zlata a striebra je pozoruhodné, ako
dokázala jediná vláda kontrolovať väčšie množstvo úplne odlišných
kmeňov, spomedzi ktorých sa veľká časť nachádzala ďaleko v divokých
horách. Centrom ríše bolo mesto Cusco, ktoré bolo známe prevažne svojim
pôsobivým vodným inžinierstvom, poľnohospodárskou technikou, prekrásnou
architektúrou, keramikou a kováčstvom.
Inkovia sami seba nazývali „územie štyroch štvrtín“ alebo aj ríša
Tahuantinsuyu. Na území sa nachádzalo množstvo ciest a obetných oltárov,
ktoré boli postavené predovšetkým vo vysokých nadmorských výškach.
Inkovia museli vynaložiť množstvo síl pri doprave kameňov do tak veľkých
výšok. Je zaujímavé, že Inkovia vlastne nepoznali pevnú obuv, len
sandále. Aj s dnešnými modernými turistickými, či horolezeckými
topánkami alebo vybavením je pomerne obtiažne dostať sa na niektoré
Inkské miesta. Ako to Inkovia dokázali iba so sandálmi na nohách dodnes
zamýšľa mnohých vedcov. Keď už spomíname cesty, nedá sa nespomenúť
dômyselne prepracovaný systém ciest. Jedna jediná cesta viedla takmer po
celom pobreží Južnej Ameriky. Na pobreží neboli cesty ničím pokryté a
boli označené iba drevenými kôlmi. No v horách boli cesty vydlaždené
hladkými kameňmi, s kamennými múrmi po krajoch, ktoré slúžili ako
zábrana pred spadnutím zo svahu. Celková dåžka ciest v ríši Inkov
dosahovala úctihodných 22 500km. Komunikácia a transport prebiehal
pritom veľmi rýchlo. Stavebný materiál a konvoje s „obetným materiálom“
cestovali tisícky míľ a niektoré sa zachovali dodnes v celkom slušnom
stave. Keďže Inkovia nepoznali koleso, všetky svoje cesty absolvovali
pešo, prípadne za asistencie Lamy, ktorá niesla náklad. Popri cestách
bola každých pár kilometrov postavená „oddychovňa“, kde mohli putujúci
stráviť noc alebo sa najesť.
Spoločnosť Inkov sa skladala predovšetkým z menších skupiniek rodín,
ktoré žili a pracovali spoločne a boli známe pod názvom Allyus. Každá
skupina mala svojho vodcu. Žili v domoch postavených z kameňa a blata,
so slamenou strechou. Nábytok nám nie je známy, ale vieme, že Inkovia
spali na zemi. Základným jedlom Inkov boli zemiaky. Obliekali sa
prevažne do šiat vyrobených z Lamy Alpaka, zvieraťa, ktoré sa tiež
zúčastňovalo aj na väčšine ich náboženských rituáloch. Hierarchia Inkov
pozostávala z jedného hlavného vodcu Sapa Inca a ich manželiek, tzv.
Coyas, ktorí mali spolu hlavnú kontrolu nad ríšou. Nasledovali poprední
kňazi, vojenskí velitelia a náčelníci kmeňov. Za nimi boli tzv. „štyria
apusi“, ktorí boli regionálni vojenskí náčelníci. Za nimi nasledovali
menší kňazi, architekti, administrátori a armádni generáli. Pod nimi
boli remeselníci, hudobníci a účtovníci. Úplne spodnú vrstvu
obyvateľstva napokon tvorili farmári, bylinkári a branci. Celkovo mala
ríša Inkov viac ako 6 miliónov obyvateľov. Neskôr ako sa ríša postupne
rozrastala vznikol aj oficiálny štátny jazyk Quechua (čítaj kek-vun).
Inkovia verili, že všetko živé na Zemi bolo vytvorené nekonečným,
neviditeľným a všemocným bohom, ktorého volali Wiraqocha, čiže boh
Slnka. Panovník Inkov bol z tohto titulu označovaný ako Sapan Intiq
Churin, čiže syn boha Slnka. Inkovia boli silne nábožná ríša. Verili, že
zlo môže zaútočiť kedykoľvek a na ochranu pred ním používali
čarodejníkov. Verili v reinkarnáciu a ponechávali si ľudské nechty,
vlasy a zuby pre prípad, že by ich blúdiaca duša potrebovala.
Inkovia väčšinou nebývali v mestách, ale v priľahlých dedinách. Mestá
boli poväčšine iba sídlom vlády a obyčajní ľudia sem chodievali len na
trhy alebo festivaly. Okrem vlády bývali v meste len remeselníci, a to
prevažne kováči, ktorí vyrábali zbrane pre armádu, alebo výrobky pre
chrámy. Pred bránami mesta boli sklady a armádne budovy. V každom väčšom
meste mal hlavný vodca Inkov palác, v ktorom býval pri svojej návšteve
mesta.
Čo sa týka ekonomiky, pracoval skutočne každý, okrem veľmi mladých a
veľmi starých ľudí. Dokonca i mládež mala za úlohu napríklad plašiť divú
zver z fariem a pomáhať okolo domu. Každá skupinka rodín mala svoju
vlastnú farmu, kde sa pracovalo prevažne ručne, nakoľko Inkovia
nepoznali koleso a nemali ani domáce zvieratá vhodné na tieto účely. Čo
je však zaujímavé, Inkovia poznali takmer polovicu hospodárskych plodín,
ktoré sa dnes pestujú. Medzi nimi napríklad viac ako 20 druhov obilia,
cez 240 druhov zemiakov, ale i tekvice, hrach, papriku, či arašidy.
Napriek tomu však mali vo svojom hornatom území veľmi sťažené podmienky
pre pestovanie plodín a voda bola často veľmi vzácnym artiklom. Ako
kompenzáciu využívali terasovité metódy pestovania.
Pretože zväčša mal každý všetko, čo potreboval, kriminalita tu bola
veľmi nízka. Inkovia dokonca nemali žiadne väznice. Za najhoršie zločiny
sa považovala vražda, alebo urážka vodcu, či ich boha. Trestom bolo buď
zhodenie z útesu, alebo trestancovi zviazali končatiny a vyčkali, kým
neumrie hladom.
V oblasti astronómie Inkovia tiež nezaostávali. Väčšina historikov
súhlasí s názorom, že Inkský kalendár bol zhotovený na základe
pozorovania Slnka a Mesiaca a ich následnom vzťahu k ostatným hviezdam.
Inkovia poznali 12 mesiacov, z ktorých každý sa vzťahoval na určitý
hospodársky cyklus. Najnižšou položkou v jednom kalendárnom mesiaci bola
jednotka, ktorá znamenala tri dnešné dni. Vo vzťahu s ďalšou jednotkou
desiatich dní postupne vytvorili 30-dňový mesiac. Jeden bežný rok mal 12
mesiacov a každý tretí rok mal mesiacov 13. To značilo cyklus 37
mesiacov. 20 takýchto 37-mesačných cyklov tvorilo dokopy 60 našich
rokov. Celé je to rozdelené na štyri časti.
Zánik ríše Inkov sa pomaly začal v roku 1532 príchodom Francisca Pizarra
a jeho bohatstva-chtivých dobyvateľov. Pod falošnou zámienkou
priateľského stretnutia bol unesený hlavný inka Atahualpa. Španieli za
neho neskôr pýtali výkupné. Po vyplatení takmer 50 miliónov dnešných
dolárov, Španieli Atahualpu i tak zabili. Väčšinu územia však Španieli
dobyli paradoxne bez boja. Ich príchodom na Americký kontinent so sebou
doniesli aj choroby z Európy, ktoré pôvodní americkí obyvatelia, a teda
aj Inkovia nepoznali. Príchodom Európanov do Ameriky takto zomreli až
dve tretiny pôvodných obyvateľov.