Kelti
Historické civilizácie a kultúry – Kelti
Kelti boli skupinou rôznorodých kmeňov hovoriacich Keltským jazykom,
ktorá žila v dobe železnej, a to prevažne v Európe, no sčasti aj v
oblasti Ázie. Najstarší Keltský archeologický nález pochádza z Rakúskeho
mestečka Hallstatt, kde sa našli hroby Keltských dôstojníkov. Ich vek
sa datuje približne do doby okolo roku 700 PNL.
Ako vlastne vzniklo pomenovanie „Kelti“ je dodnes otázne. Hoci sa
podarilo nájsť niekoľko textov vytesaných v kameňoch, v ktorých sa
spomínajú názvy rôznych menších kmeňov, Kelti nikdy nepoužívali
pomenovanie „Kelti“ pre seba samých. Takéto pomenovanie sa spomína len v
textoch Rímskych a Gréckych historikov, preto je veľmi pravdepodobné,
že tento názov vznikol z Gréckeho slova „Keltoi“, čo v Gréčtine
znamená „cudzinec“. Mnoho historikov tak predpokladá, že pôvodní
obyvatelia, ktorí začali osídľovať územie Európy proste nemali žiadne
pomenovanie. Boli to len kočovníci, ktorí tvorili z väčšej časti zhluk
viacerých rodín, alebo aj menších kmeňov.
Kelti boli dobre stavaní, svalnatí bojovníci, ktorí prišli pravdepodobne
z oblasti okolo Kaspického mora. Okolo roku 500 PNL obývali
severovýchod dnešného Francúzska, juhozápad Nemecka a Bohémie.
Pokračovali však v migrácii všetkými smermi. Okolo roku 400 PNL sa
niektorým Keltským kmeňom podarilo prekročiť švajčiarske Alpy a vstúpiť
do severného Talianska, kde dokonca svojho času napadli a obliehali Rím.
V rovnakom čase, iné skupiny Keltov osídľovali Francúzsko, Španielsko,
východ Ázie a západ Britských ostrovov. Práve územie dnešného Francúzska
nazývali „Gálsko“.
Spoločnosť
Vďaka obsiahlym historickým záznamom a archeologickým dôkazom toho vieme
o Keltoch pomerne dosť. Vďačíme za to prevažne Rímskym historikom,
ktorí toho vo svojich poznámkach o Keltoch veľa zaznamenali. Zdôrazňujú
najmä obrovskú rasovú hrdosť Keltov, ktorí sa radšej povraždili sami,
ako keby mali byť pod nadvládou iného štátu, alebo ríše. Podobne
vyzerala aj ich spoločnosť. Na
rozdiel od Rímskej alebo Gréckej, ktoré boli pevne usporiadané, tá
Keltská bola pomerne chaotická. Keltský národ, ak to tak vôbec môžeme
nazvať, tvorilo množstvo od seba nezávislých a autonómnych kmeňov, z
ktorých každý bol vedený svojim náčelníkom. Každý kmeň sa ďalej delil na
rodinné zväzky, ktorým sa hovorilo klany, alebo po Keltsky - Cenedl.
Každý klan mal náčelníka, urodzenú triedu, alebo ak chcete šľachtu,
slobodných občanov a otrokov. Takéto kmene žili prevažne v opevnenej
dedine na vrcholkoch kopcov. Klan však plnil aj ochrannú funkciu a každá
hádka alebo roztržka medzi členmi jednotlivých klanov mala často za
následok boj medzi celými kmeňmi. Kmene preto často viedli „vojny“ proti
sebe a napadali jeden druhého. Ak sa nejakému z kmeňov podarilo
ovládnuť niekoľko ďalších, jeho náčelník sa mohol vyhlásiť za kráľa.
Podobne dezorganizovaní boli Kelti aj v oblasti bojov. Hoci to boli
zdatní a silní bojovníci, do bojov chodili zväčšia hlava-nehlava, bez
akejkoľvek taktiky, pričom sa spoliehali na početnú presilu. Grécki a
Rímski spisovatelia dokonca označujú Keltov vo svojich dielach za
„zbesilých bláznov“. Ich typická metóda boja bola totiž postaviť sa pred
nepriateľskú armádu, kričať z plného hrdla a udierať pritom zbraňou o
svoj štít. Potom sa strhmhlav a s krikom rozbehli oproti nepriateľskej
armáde s cieľom nastoliť rozruch a paniku.
Archeologické vykopávky však ukázali, že aj napriek chaotickej
spoločnosti boli Kelti, na svoju dobu, pomerne vyspelým národom. Vedeli
taviť železo, čo využívali na výrobu kvalitných vojenských brnení a
iných užitočných pomôcok. Taktiež, hoci sa živili prevažne pastierstvom,
poznali jednoduchý stroj, ktorý slúžil na žatvu obilia. Od Keltov tiež
pochádza aj údenie mäsa, chov včiel, či výroba drevených sudov. A v
neposlednom rade treba spomenúť, že to boli práve Kelti, od ktorých sa
neskôr Gréci a Rímania naučili techniku výroby mydla.
Náboženstvo
Zmienky o Keltskom náboženstve pochádzajú opäť prevažne z Rímskej a
Gréckej literatúry. Tí označujú Keltov v oblasti náboženstva za „zver“.
Netreba však zabúdať, že Rímania a Gréci boli v tej dobe silne
kresťansky ovplyvnené ríše, a preto sa predpokladá, že každé iné
náboženstvo ako kresťanstvo dostávalo podobné prívlastky. Kelti uznávali
viacerých bohov, ktorých pravdepodobne prevzali z iných Indo-Európskych
kultúr, či už od Peržanov alebo od Indov. Kelti uctievali obrovské
množstvo rôznych bohov a bôžikov. Tí sa delili na globálnych bohov,
ktorých uctieval celý národ a miestnych bohov, ktorí sa uctievali len v
niektorých regiónoch a poznali ich len miestni obyvatelia. Medzi
miestnych bohov patrili duše rôznych aspektov prírody. Kelti verili, že
svoju dušu má napríklad hora, rieka, strom a podobne. Verili, že títo
bohovia im zabezpečujú ochranu, zdravie, šťastie a bohatstvo.
Keltskí kňazi sa nazývali Druidi a ich náboženstvo Druidizmus (alebo
Druidstvo). Vieme však o nich len veľmi málo, pretože väčšina ich prác
bola neskôr, pod vplyvom kresťanstva zničená. Druidi plnili funkciu
kňazov, učiteľov a sudcov. Druidom sa však nemohol stať hocikto. Mohol
sa ním stať iba muž z dobrej rodiny. Èlenstvo medzi Druidmi bolo veľmi
cenené, pretože Druidi nemuseli bojovať, ani platiť dane. Predchádzal
tomu však tvrdý, 20-ročný výcvik a tréning. Druidi verili, že ich duša
je nesmrteľná a cestuje z jedného tela do druhého. Z tohto je jasné, že
Kelti verili v reinkarnáciu, respektíve v posmrtný život. Ich posvätným
stromom bol dub. Preto, väčšinu svojich rituálov vykonávali práve v
dubových lesoch. Druidi boli tiež špecialistami v oblasti byliniek a
astronómie. Po celej Európe sa našlo veľké množstvo rôznych monumentov,
ktorých stavba sa pripisuje práve Druidom. Medzi najznámejších Keltských
bohov patrili napríklad Ambisagrus - boh hromu a blesku, Arausio - boh
vody, Buxenus - boh stromov, Cocidius - boh vojny, Aveta - matka
všetkých bohov a bohyňa prameňa a tak podobne. Neskôr však bola Keltská
ríša postupne dobíjaná a obsadzovaná Rímanmi, ktorí nastolili tvrdé
kresťanstvo a všetci Keltskí bohovia a bôžikovia boli buď zakázaní,
alebo dokonca označení za démonov.
Keltské znaky a symboly
Kelti používali veľké množstvo rôznych symbolov, z ktorých mnohé
používame dodnes, pričom vôbec nevieme, čo znamenali. O Keltských
symboloch sa zanechalo len pramálo informácii, a preto sú vedci veľmi
opatrní vo vykladaní významu jednotlivých znakov. Podľa miestnych
poviedok má každý symbol alebo znak svoj význam. Problémom je, že
poviedky, alebo báje nie sú oficiálnym zdrojom, a preto sa o ne nemožno
jednoznačne opierať. Neexistuje žiaden písomný záznam, alebo kniha,
ktorá by vykladala presný význam jednotlivých symbolov. Asi najznámejším
symbolom je keltský kríž. Ten symbolizuje most do iného sveta, k vyššej
energii a znalostiam. Toto je uskutočnené vertikálnymi ramenami kríža
predstavujúcimi iný svet a horizontálnymi ramenami predstavujúcimi
fyzický svet. Okolo stretnutia týchto dvoch svetov je kruh ako symbol
jednoty.
Zánik Keltskej ríše
Hoci sa Keltom podarilo v roku 390 PNL dobyť Rím a neskôr, v roku 280
PNL aj niekoľko ďalších Rímskych miest, ich nadvláda v Európe netrvala
dlho. Už v prvom storočí NL sa podarilo Rímanom zatlačiť Kletov späť a
obsadiť Taliansko, Gálsko (Francúzsko) a väčšinu Británie. Navyše boli
zo západnej strany napadnutí Kartágincami, ktorí obsadili Španielsko a z
východnej strany sa dostali do nemilosti Germánskym kmeňom. Všetko to
napokon podtrhla ešte invázia Húnov z Ázie. Kelti boli zatlačení na
územie dnešného Anglicka a Walesu a napokon až na územie Škótska a
Írska. Nemali tak inú možnosť, než prijať Rímsku kultúru a náboženstvo,
ktorá začala dominovať vo väčšine Keltských kmeňoch. V roku 340 NL, kedy
Rímske vojská opustili Britániu, bola Keltská kultúra takmer úplne v
zabudnutí. Niečo málo z nej ostalo vo folklóre Bretóncov, Wélšanov, Írov
a Gálov. A tak, hrdý národ, ktorý kedysi panoval Európskemu kontinentu
upadol do zabudnutia a ostal už len v mýtoch a legendách, zanechajúc po
sebe veľké množstvo nezodpovedaných otázok...