Kráčajúce megality
Kráčajúce megality
Nedávno v televízii odborníci ukazovali putujúce kamene. Mnohí to
považovali za zázrak, iní za nemožnosť. Prinútilo nás to pozrieť sa na
túto záhadu bližšie.napriek dlhoročným výskumom sa vedcom nepodarilo
vyjasniť, čo sa stalo, že spoločenstvá bez vyspelej techniky, strojov či
elektrických výťahov mohli postaviť megalitické stavby.
Gigantické stavby v Egypte, Iraku, na Veľkonočnom ostrove, v Anglicku,
stavby Inkov a Aztékov spája jeden príbeh. Vo všetkých kultúrach, ktoré
vytvorili tieto mohutné stavby sa v istej chvíli samy premiestňovali z
kameňolomov na miesta, kde mali stáť. Pohybovali sa poháňané akousi
neviditeľnou energiou. Dialo
sa to na osobitných miestach, v určitých obdobiach a s určitými
zaklínaniami. Všetky tieto príbehy boli doteraz zaradené medzi
rozprávky. Neoprávnene.
Dvaja americkí geológovia, ktorí skúmali vyschnuté slané jazero pri
vstupe do slávneho amerického Údolia smrti, zrazu spozorovali na rovnom
teréne v hline a piesku vyryté dráhy. Na ich konci stáli obrovské
kamene. Vyzeralo to, akoby čosi kamene posúval po lom teréne len tak.
O putujúcich kameňoch však okolití obyvatelia hovorili už dávno pred
rokom 1968, ale vedci to prijímali ako žart a na všetko sa zabudlo.
Sharp a Carey však zobrali vec vážne. Označili polohu 25 najväčších
kameňov kovovými ståpikmi a sledovali, čo sa bude diať...
Skaly sa však ani nepohli. Keď vedci po troch mesiacoch odišli, aby sa
"po pol roku znova vrátili, zistili, že kamene sa "pohli, zanechajúc po
sebe výraznú stopu. Jeden sa posunul niekoľko stoviek metrov na sever
potom sa obrátil na juh. Ďalšie "prešli" dokonca niekoľko kilometrov.
Niekedy sa premiestňovali celé skupiny inokedy sa vydal na cestu len
jeden. Keďže skaly putovali Údolím smrti najmä v zime, geológovia
dospeli k názoru, že to spôsobujú kusy ľadu, ktoré sa na prelome zimy a
jari uvoľňujú a tlačia skaly. Tak sa zdá, že skaly putujú vlastnou
silou. Obklopili preto kamene kovovými ståpikmi, aby zabránili kusom
radu nimi pohnúť. Ibaže skaly naďalej putovali. A vedci naďalej
nedokázali určiť, aká sila im prikazuje, aby "chodili". Ešte
zvláštnejšie je, že napriek pozorovaniam sa doteraz nikomu nepodarilo
vidieť ani jeden putujúci kus kameňa.
Zostáva len jedna možnosť. Skalami hýbe akýsi druh elektromagnetickej,
gravitačnej sily alebo osobitný druh podzemného žiarenia. Merania však
nič neukázali. A skaly, vysmievajúc sa všetkým fyzikálnym zákonom,
putovali ďalej. Ale len na spomínanom mieste. Žeby len tam existovali
vhodné podmienky? Ide o prirodzenú schopnosť našej planéty alebo možno
túto silu vytvorením vhodných podmienok vyvolať? Môže byť v podaniach
starých kultúr zrnko pravdy? Možnože kňazi dávnych civilizácií poznali
tajomstvo takýchto miest sily a dokázali ich využiť pre svoje ciele,
stavajúc tam obrovské megalitické stavby. Potom by príbehy kráčajúcich
sôch boli "správou" o silách prírody. Aj my dnes využívame paru,
elektrinu (N. Tesla po búrke strkal do zeme žiarovky, ktoré svietili, čo
na mnohých pôsobilo ako zázrak). Navyše v Tibete ešte pred pár
desaťročiami mnísi pomocou zvukov trúb premiestňovali niekoľkotonové
skaly,o čom existuje záznam. Dávne poznanie sa stratilo v hmle dejín.
Zdroj: www.tajomstva.org