Mesiac v symbolike

V starej Číne ho považovali za „ženské” znamenie jín, a to najmä preto, že Mesiac sám svetlo nevyžaruje, iba pasívne prijíma, ako aj pre podobnosť mesačných fáz s cyklom ženskej menštruácie. Vznikanie a zanikanie a neprestajne sa opakujúce fázy sú symbolom princípu večného života a smrti. Len zriedkavo sa pokladá Mesiac za mužský symbol, oveľa častejšie býva interpretovaný ako ženský element (lát. Luna, gr. Selene alebo Arteemis, východoázij. Kuan-jin, Kwannon, mayská Ix-chel).
V alchýmii predstavovala Luna striebro a súčasne „kráľovnú”, ktorá sa spája s „kráľom” na androgýna. Podľa starých ľudových predstáv mesačné fázy ovplyvňujú nielen príliv a odliv, ale aj stúpanie a klesanie štiav v rastlinách, rast vlasov a prietok krvi žilami. Mesačné rastliny (tie, ktoré kvitnú v noci) sa uplatňovali ako liečivá pri ženských ťažkostiach. V kresťanskej ikonografii sa s Mesiacom často spájala Panna Mária, Matka Božia, či už stojaca alebo tróniaca na mesačnom kosáku, čo v oblastiach Rakúska pripomína aj víťazstvo nad Turkami (ich vojenským znakom bol polmesiac). Mesiac sa spomína v súvislosti so Zjavením Jána (12,1): „Veľké znamenie ukázalo sa na nebi: žena, odetá do slnka, pod nohami mesiac…”

Za mesačný symbol sa pokladala aj dvojsečná sekera s dvoma polmesiace vitými ostriami (pripisovali ju bájnym bojovníčkam Amazonkám), resp. luk, kt. má podobu mesačného kosáka. Aj bohyňa temnôt Hekate Triodotis s tromi tvárami sa chápala ako symbol mesačných fáz alebo troch životných fáz ženy - panna, matka, starena. Pôsobivý symbolický mýtus sa nachádza v židovských legendách (E. hin Gorion), ktorý sa vzťahuje na duálny systém Slnko/Mesiac a vysvetľuje, prečo má Mesiac ako jeden z „nebeských lampášov” slabšie svetlo. Podľa legendy, stvoriteľ vysvetlil Mesiacu, že jestvujú dva svety, tento a záhrobný, preto existujú aj dve svietidlá. Mesiac napriek tomu, že mu bol prisúdený väčší z dvoch svetov, záhrobie, bol nespokojný, že nemal silnejšie svetlo ako Slnko. ,.Tu povedal Pán: Je mi jasné, že by si chcel, aby som zmenšil Slnko a teba zväčšil. Pretože však zle zmýšľaš so Slnkom, budeš ty ten menší a tvoj svit bude 60-krát slabší ako slnečný. Tu povedal Mesiac Pánovi: Ó, Pán sveta, bolo to len jediné slovko, ktoré som vyslovil, a preto mám byť tak tvrdo potrestaný? Tu povedal Pán: Raz (asi keï nadide Posledný súd) budeš opäť veľký ako Slnko a svit Mesiaca bude ako svit Slnka.” Príznakom Posledného súdu (zánik sveta) je však zatmenie Mesiaca (Jocl 4,15). Mesiac sa nielen u nás, ale napr. i v Izraeli spája so ženskosťou a nočnou i záhrobnou stránkou bytia, čo sa ukazuje aj na asociácii s plodnosťou, Ženy a domáce zvieratá (ťavy) nosili na krku malý mesiačik.

Theophilus z Antiochie (2. stor. n. 1.) nazeral na Mesiac a na Slnko ako na symboly duálneho systému, ako na ,,nositeľov a budovateľov veľkého mystéria. Slnko totiž je obrazom Boha a Mesiac obrazom človeka (ktorý zo Slnka prijíma svetlo).” Podobne sa symbolicky vyjadroval Origenes (184—254 n. 1.), ktorý prirovnával Mesiac k cirkvi odovzdávajúcej svetlo všetkým veriacim. Je takmer samozrejmé, že často pozorované „znovuzrodenie” Mesiaca sa porovnávalo so zmŕtvychvstaním.

V starom Peru bolo uctievanie Mesiaca podriadené dominantnému kultu Slnka. Inka Garcilaso de la Vega (1539—1616) nazýval Mesiac „manželkou Slnka” a napísal, že chrámová miestnosť bola obložená striebornými platňami, „aby človek poznal, že je to komnata Mesiaca." Podobne ako pri Slnku, i tá bola vnútri ozdobená, a to striebornou podobizňou ženskej tváre. Do tejto komnaty človek vkročil, aby vyhľadal Mesiac a odovzdal sa do jeho ochrany, pretože ho pokladal za sestru a ženu Slnka, tak ako i matku ľnkov a celého pokolenia - preto ho volali Mamaquilla, čo znamená Matka Mesiac. Tu sa neprinášali obety ako Slnku. Po oboch stranách mesačného božstva boli postavené telá mŕtvych kráľovien, zoradené podľa následníctva a veku…” V astrológii sa považuje pútnik Zeme ešte stále ako v ant. geocentrickom systéme za „planétu”, súčasne je spolu so Slnkom jedným z dvoch „hlavných svetieľ’. Je to Zemi najbližŠšie nebeské teleso, ukazuje jej stále tú istú tvár, čo bolo podnetom pre mnohé báje. Pre svoje striedavé fázy platí i v astrológii za „menlivý, s pominuteľným účinkom”, ale predsa aj za „dobrodinca” (benefactor), kt. ako „ženská planéta” ovplyvňuje myseľ, ženské pohlavie, matky a národnú celistvosť. Mesiac má svoj dom v znamení Býka (či už pre býčie rohy pripomínajúce konce jeho kosáka, alebo pre mýtickú súvislosť medzi bohyňami Mesiaca a ich virilným partnerom v býčej podobe). Novšia astrológia pripisuje Mesiacu schopnosť ovplyvňovať vonkajšiu osobnosť ženy a vnútornú (animä) muža. V antike sa hovorilo o Lune mendax, klamárskom Mesiaci, o. i. preto, lebo zmeny fáz sa podobajú písmenu C (crescere - rast) a písmenu D (decrescere - zánik), čo však je opakom toho, ako kosák Mesiaca skutočne narastá. Ako „mesačné kamene” sa označovali perly, opál a selenit a skvosty 7, perlete, za príslušný kov sa pokladá striebro; podľa iných špekulácií sa s Mesiacom spája adulár i achát.
Skutočnosť, že dnes je Mesiac pre človeka už nielen „symbolickým miestom” na oblohe s významom pre poéziu a že človek naň i vystúpil, nemá pre astrológiu nijaký hlbší význam. Pri vytváraní obrazu sveta si tradičné planéty ponechali svoj starodávny i deter-minatívny symb. význam pre ľudský život. Ikonograficky sa Mesiac najčastejšie znázorňuje ako kosák, zväčša s profilom obráteným naľavo. Prostý mesačný kosák sa objavuje v erboch mnohých islamských krajín. Heraldické zobrazenie Mesiaca pramení podľa Bocklera (1688) v tom, že sto Romulových radcov nosilo na topánkach pointesiac v podobe písmena C ,,na znak toho, že všetko, čo sa pod Mesiacom nachádza, je pozemské a márne, al. aby ich ako radcov od iných rozoznali. Osoby šľachtického pôvodu, kt. majú Mesiac v svojom erbe, čo má znamenať prírastok, prevzali ho zrejme od starých Turkov.”