Miznúci ľudia

Nevysvetliteľné udalosti – Miznúci ľudia

Ľudia sa strácajú každý deň. Len v Spojených štátoch je každoročne nahlásených asi 10 miliónov nezvestných obyvateľov. 95% z nich sa po čase buď vráti, alebo nájde a asi 4% obyvateľov sú uprchlíci, obete únosov alebo iných druhov kriminality. Stále tu však existuje malé percento zmiznutí, ktoré sa nám nedarí vysvetliť. Osud týchto jednotlivcov a často aj celých skupín ľudí je zahalený do veľkého rúška tajomstva. Kam sa podeli ? Vošli do časovej slučky ? Do narušeného časopriestoru ? Stali sa obeťami Mimozemských únosov ? Okolnosti prípadov prinášajú viac otázok ako odpovedí. Prinášame niekoľko konkrétnych prípadov:

Hneď prvý prípad postráda akékoľvek racionálne vysvetlenie a je aj pomerne hodnoverným z toho dôvodu, že sa udial pred očami mnohých očitých svedkov. Prípad sa odohral v roku 1815 v Pruskej väznici Weichselmunde. Väzeň menom Diderici bol bežným väzňom, ktorý si odpykával trest za to, že sa vydával za osobu svojho zamestnávateľa po jeho smrti. Bol obyčajný deň ako každý iný a Diderici sa nachádzal v rade väzňov zviazaných reťazou, ktorí sa práve presúvali na nádvorie. Podľa svedeckých výpovedí ostatných väzňov, pokožka Didericiho začala spočiatku pred ich očami akoby tmavnúť. Neskôr sa jeho telo stávalo viac a viac presvitným, až napokon zmizol úplne. Všetko, čo po ňom ostalo boli prázdne okovy na podlahe. Nikto ho už nikdy nevidel.

Ďalší prípad zmiznutia sa stal 3. septembra 1873 v Anglicku. James Worson uzatvoril so svojimi známymi stávku, že dokáže prebehnúť trať dlhú asi 30km z mesta Leamington do mesta Coventry. Dvaja jeho kamaráti, Hammerson Burns a Barham Wise sa vydali na koňoch za ním tak, že ho mali stále v dohľade, aby nepodvádzal. Worson však z ničoho nič zakopol a padal smerom dopredu. Na zem však už nedopadol. Jeho telo sa z ničoho nič stratilo. Burns a Wise nechápali, čo sa deje. Všetko, čo po Worsonovi ostalo, boli stopy v hline, ktoré v jednom bode končili a nepokračovali ďalej. Prakticky okamžite sa začala veľká pátracia akcia. Pátracie tímy prehľadali celú cestu z Leamingtonu do Coventry, ale telo Jamesa Worsona už nikdy nikto nenašiel.

Veľmi podobný prípad sa odohral v novembri roku 1878 v štáte Illinois. Tento prípad síce nemá očitých svedkov, no aj napriek tomu sú jeho okolnosti nemenej mätúce. Jedná sa o zmiznutie Charlesa Ashmora. Je studený novembrový večer roku 1878. 16-ročný Charles ide do studne pre vodu. Už sa však nevráti. Po pár minútach sa rodina začne o chlapca zaujímať. Obávajú sa, že sa chlapec pošmykol na ľade a zranil sa, alebo ešte horšie, spadol do studne. Vydajú sa teda vonku ho hľadať. Nikoho však nenájdu. Len čerstvé Charlesove stopy v snehu, ktoré sa zrazu uprostred dvora končia. Nikto ho už nikdy nevidel.

Ďalší prípad je zo 14. apríla 1959. Bruce Campbell s manželkou sa rozhodli navštíviť príbuzných. Niekoľkodňová cesta naprieč Spojenými štátmi prebiehala zatiaľ bezproblémovo. Manželia cez deň šoférovali a v noci prespávali v moteloch. Jedna nočná zastávka bola aj v meste Jacksonville, štát Illinois. Ukázalo sa, že aj posledná. Spolu s manželkou sa po večeri uložili spať. Ďalšie ráno sa pani Campbellová zobudila a našla vedľa seba len prázdne miesto na posteli. Po jej manželovi tam ostalo iba pyžamo. Všetky jeho osobné veci, oblečenie, peniaze a auto ostali nedotknuté. Recepčný motela dosvedčil, že počas noci nikto z budovy cez recepciu nevychádzal. Bruca Campbella už nikdy nikto nevidel.

Prípad s podobným scénarom priniesol denník New York Times v apríli 1980. Tentokrát však bez stopy zmizli hneď dvaja ľudia. Charles Romer a jeho žena Catherine tvorili párik na dôchodku, ktorý sa vracal z dovolenky na Floride späť do New Yorku. 8. apríla 1980 videli pracovníci motela v meste Brunswick prichádzať ich čierny Lincoln Continental. Manželský pár sa zapísal na recepcii a odniesli si batožinu do svojej izby s tým, že idú ešte do centra na večeru. Nikdy však do žiadnej reštaurácie neprišli, ani sa do motela nevrátili. Policajné vyšetrovanie neprinieslo žiadne výsledky. Manželia Romeroví, ani ich auto, sa nikdy nenašli. Proste zmizli bez stopy.

Náhla ľudská neviditeľnosť

Znie to možno trochu neuveriteľne, ale sú známe aj prípady ľudí, ktorí tvrdia, že sa na istý čas stali neviditeľnými. Môžu tieto prípady nejako súvisieť ? Žena menom Melanie in Ventura z Kalifornie zažila nevysvetliteľnú udalosť počas toho, ako sedela v kresle vo svojej obývačke. Ako sa tak dívala na televíziu, ako sama tvrdí, stala sa neviditeľnou. Jej manžel chodil po dome a hľadal ju. Dokonca prešiel aj popred kreslo, ale neuvidel ju. Celé to trvalo asi desať minút, keď sa Melanie stala opäť viditeľnou.

Tento nezvyčajný prípad však nie je jediný. Dokumentovaním podobných prípadov sa zaobera Donna Higbee, ktorá momentálne vedie rozsiahly výskum fenoménu, ktorý nazýva "Ľudská spontánna nedobrovoľná neviditeľnosť" (Human Spontaneous Involuntary Invisibility). Podľa príbehov, ktoré Donna Higbee uverejňuje na svojej stránke The Research and Writings of Donna Higbee, niektorí ľudia sa stávajú nečakane neviditeľnými. Počas doby ich údajnej neviditeľnosti nepociťujú žiadne rozdiely. Môžu sa normálne pohybovať a rozprávať, akoby sa nič nestalo. Ostatní ľudia ich však nevidia ani nepočujú.

Jeden z takýchto prípadov sa odohral aj na jednej bližšie nešpecifikovanej párty. 37-ročný hosť sa odobral na toaletu a podľa jeho vyjadrení, keď sa vrátil, bol neviditeľný. Pokúsil sa nadviazať rozhovor s viacerými ľuďmi vrátane svojej manželky, ale bezúspešne. Pri bare si dokonca vypýtal cigarety, ale nedostal žiadnu odpoveď. Spočiatku si myslel, že sa jedná o nejakú formu nemiestného žartu, tak sa v hneve vrátil späť na toalety. O pár minút sa opäť vrátil medzi hostí a všetko bolo znovu v normále.

Higbee sa stretla s viacerými "obeťami" podobných príbehov a v podstate v každom prípade prichádza neviditeľnosť spontánne, bez varovania alebo bez akýchkoľvek predošlých náznakov, trvá len pár minút a potom znenazdajky skončí. Niektorí ľudia sa údajne stali obeťou neviditeľnosti viac krát. Výskumníčka však nevie nájsť vysvetlenie pre tento fenomén. Myslí si však, že pomôcť objasniť prípady by mohla nájsť po konzultáciách s rosikruciánskymi jogínmi, ktorí tvrdia, že ľudská neviditeľnosť je nielenže možná, ale sa dá aj úmyselne ovládať.

Paralelné dimenzie

Idea existencie ďalšej, alebo ďalších viacerých dimenzií je na svete už niekoľko rokov a je v podstate základným kameňom mnohých náboženstiev. Defacto aj Albert Einstein špekuloval ohľadom možnej existencie paralelného vesmíru. Parapsychológovia už dlho uvažujú nad tým, že na niektorých miestach existujú brány alebo "portály", ktoré umožňujú cestovanie alebo prenesenie rôzných entít do inej dimenzie, ale aj z inej dimenzie do našej. Týmito entitami môžu byť duchovia, démoni, mimozemšťania alebo iné entity, ktoré ešte nepoznáme. Zdá sa, že tieto portály sú fixnými miestami na Zemi a nemenia svoju pozíciu. Ľudia, ktorí sú viac senzitívni často mávajú na niektorých miestach zvláštne pocity bez toho, aby si dokázali vysvetliť, čo je ich príčinou.

Môže byť teda pravdou, že každý z nás existuje súčasne vo viacerých dimenzíách ? Viacerých realitách ? Môže byť príčinou náhleho zmiznutia človeka práve to, že narazil na bránu do inej dimenzie, alebo narušený časopriestor ? Môžu ľudia, ktorí sa stávajú neviditeľnými na istý moment balancovať na hrane dvoch dimenzií ? V skutočnosti existuje pomerne veľa prípadov bežných ľudí, ktorým akosi nesedia rôzne detaily ich života. Tomuto fenoménu zvykneme hovoriť aj alternatívna existencia. Nasledujúci príbeh pochádza zo Španielska. 41-ročná Lerina Garcia sa jedného dňa prebudila a zistila, že žije v inej realite, v akej žila doposiaľ.

"Zdravím. Moje meno je Gordo Lerina Garcia, ale všetci ma volajú Luz. Mám 41 rokov a som presvedčená, že sa momentálne nachádzam vo svojej paralelnej existencii. Veľmi ťažko sa mi o tom niekomu zdôveruje, pretože všetci si myslia, že som psychopat a nikto mi neverí. Prosím, ak máte aj vy podobné skúsenosti, dajte mi vedieť. Jedného dňa som sa zobudila a všetko bolo zrazu iné. Nemyslím teraz niečo ohromné, nemá to nič s cestovaním v čase alebo podobne. Zobudila som sa v rovnaký deň a v rovnaký rok, ako keď som šla do postele, ale mnoho vecí sa zmenilo. Sú to síce drobnosti, ale je ich pomerne dosť na to, aby som si všimla, že sa deje niečo nezvyčajné. Je to ako sen, v ktorom sa vám sníva, že snívate. Teraz som tu a píšem tieto riadky. Ak mi niekto odpíše, znamená to, že žije v rovnakej realite, ako ja. Tak teda k môjmu príbehu.

Pred štyrmi mesiacmi som sa zobudila a bolo normálne ráno. Žila som v podnájme v jednom dome už 7 rokov. Všetko sa zdalo byť normálne, až na moje posteľné prádlo, ale tomu som vtedy nevenovala žiadnu pozornosť. Vážnejšie zmeny som si začala všímať, až keď som prišla do práce. Prišla som pred svoju kanceláriu a zistila som, že to nie je moja kancelária. Meno na dverách bolo úplne iné. Pripojila som sa na firemné wi-fi a zistila som, že sa tam nachádzajú niektoré oddelenia, ktoré tam predtým neboli. Myslela som si, že som sa zbláznila, alebo že trpím amnesiou, pri ktorej si nepamätám niektoré udalosti zo svojho života. Navštívila som lekára aby ma okrem iného otestovali na drogy a alkohol. Všetky testy boli v poriadku. Po príchode domov som si však všimla zmeny aj v domácnosti. Môj ex-priateľ žije so mnou, akoby sme sa nikdy nerozišli a na druhej strane, môj súčasný partner Augstine žije o dve ulice ďalej v dome, kde býval predtým, než sme sa spoznali. Ďalšou vecou je moja mladšia sestra. Som si istá, že pred dvomi mesiacmi absolvovala operáciu ramena. V "tomto svete" ale na žiadnej operácii nebola. Moja rodina však nevníma žiadne rozdiely. Tvrdí, že to takto bolo stále".

Pri trocha hľadaní, môže každý z nás nájsť na internete stovky podobných príbehov ľudí z celého sveta. O čo teda ide ? Mohli títo ľudia úmyselne (alebo samovoľne) prejsť do inej dimenzie ? Sú všetky tieto príbehy len výmyslami ? Ide o duševne chorých ľudí ? Alebo sa tu deje niečo viac ?