Môže existovať nebo ?

Ak ste uvideli nebo, znamená to, že existuje ?

Táto otázka je viac, než zložitá. Už počas tisícov rokov mnoho ľudí tvrdilo, že skutočne navštívili miesto, ktoré Svätý Pavol opisoval ako miesto, ktoré "ešte žiadne oko nevidelo a žiadna ľudská myseľ nedosiahla".

Mnoho ľudí tvrdí, že počas mŕtvice, po zranení hlavy, po autonehode, alebo len tak ležiac na operačnom stole, zrazu opustili svoje telo a mohli otvoriť bránu, dvere, či tunel. A zrazu sa ocitajú v inom svete, vo svete, ktorý sa zdá byť omnoho reálnejší než ten, v ktorom doposiaľ žili. Podľa ich výpovedí, tieto miesta sú zvláštne a veľmi príjemné. Počujú hudbu, ktorá nie je hudbou, vidia svetlo, ktoré je jasnejšie, než ktorékoľvek iné, vidia bytosti, ktoré môžu byť anjelmi, stretávajú tváre svojich blízkych a niektorí dokonca aj Ježiša Krista. Avšak zrazu nastane zmena. "Turista" sa vráti do svojho pozemského tela späť na túto Zem. Táto skúsenosť ho však zmení. Je pokojnejší, viac sebaistý, odhodlaný dokázať svoju pravdu. "Nebo je skutočné", tvrdí.

Kniha Enochova, napísaná stovky rokov pred narodením Ježiša Krista, rozpráva presne rovnaký príbeh, podobne ako Kniha Zjavenia. V modernej dobe sa s takmer totožnými príbehmi môžeme stretnúť v knihách Ninety minutes in Heaven, ktorá približuje príbeh kňaza stúpajúceho k Bohu po ťažkej autonehode, Heaven Is For Real, o dieťati, ktoré počas operácie navštívi nebo, či Proof of Heaven od neurochirurga Ebena Alexandra. Samotný Alexander sa pre magazín Newsweek v roku 2012 vyjadril, že táto skúsenosť ho presvedčila o tom, že naše vedomie (alebo duša) existuje nezávisle na inom mieste od tela a môže cestovať do ostatných dimenzií samostatne. Sú však tieto príbehy skutočné, alebo sa s nami náš mozog len zahráva ?

Podobné príbehy sú však často zaujímavé len pre istú skupinu nábožensky založených ľudí, ktorí sú však o svojom názore úplne presvedčení. Videli to - musí to byť pravda. Podľa prieskumu z roku 2013, okolo 8 miliónov Američanov tvrdí, že prežili klinickú smrť a väčšia časť z nich túto skúsenosť považuje za dôkaz posmrtného života. Raymond Moody, autor knihy Life After Life z roku 1975, pre televíziu CNN uviedol, že ľudia, ktorí takúto skúsenosť zažili, si ju väčšinou spoja s náboženstvom, ktoré vyznávajú. "Mnoho ľudí hovorí o stretnutí so svetlom. Kresťania ho volajú Boh, Židia hovoria, že je to anjel. Prešiel som viacero kontinentov a s rovnakými príbehmi sa môžete stretnúť v Indii, v Číne, či v Japonsku", vysvetľuje Moody.

Okrem príjemných pocitov sa však niekedy ľudia stretli aj s nepríjemnými udalosťami počas klinickej smrti. Niektorí počuli veľmi silné a hlučné bzučanie, zvonenie a iní sa zase cítili úplne opustene. Toto môže byť práve to, čo náboženstvo nazýva "peklo". Tieto zážitky sú oveľa zriedkavejšie, ale možno to je kvôli tomu, že sú dosť nepríjemné a ľudia o nich nechcú rozprávať.

Jedna stará filozofická hádanka hovorí: ak strom padne v lese a nikto ho nepočuje, vydá pritom zvuk ? Ak sme si istí, že sme niečo videli (alebo cítili, či počuli), znamená to, že je to skutočnosť ? Je to dokázané ? Čo ak sme náchylný k tomu niečo vidieť ? Čo ak vidíme len to, čo chceme? A v neposlednom rade – ak sme traumatizovaní, alebo v bezvedomí, môže to ovplyvniť hodnovernosť nášho vnímania ? Ľudia prežívajúci klinickú smrť (respektíve ich mozog), sa nachádzajú na pokraji smrti a na pokraji funkčnosti ich vlastného tela. Sú ich zážitky skutočné ?

Neuroteológ a profesor Andrew Newberg z univerzitnej nemocnice Thomasa Jeffersona, sa preslávil štúdiom mozgových vĺn nábožensky založených ľudí (mníchov a duchovných sestier) počas toho, ako meditovali. Je presvedčený, že "tunel", a "svetlo", ktoré opisujú ľudia počas klinickej smrti, sa dajú jednoducho vysvetliť. "Počas toho, ako vám odchádza zrak, spočiatku strácate periférne oblasti. Práve kvôli tomu máte pocit tunelového videnia. Svetlo na konci toho tunela je centrálna časť očného systému, ktorá odchádza ako posledná", vysvetľuje.

Už od začiatku 90tych rokov mnoho odborníkov premýšľa nad skutočnosťou, že klinická smrť je vlastne akýmsi typom psychologického obranného mechanizmu. Aby sa chránil pred nervovým šokom, náš mozog začne vylučovať obranné látky, ktoré môžu spustiť silné halucinácie. Táto teória si získala v odborných kruhoch popularitu po sérii pokusov, v ktorom ľudia zažívali presne rovnaké stavy (svetlo na konci tunela, pocit opustenia vlastného tela, intenzívne spomienky, vizuálne halucinácie) užitím silnej dávky ketamínu. V roku 2000 psychiater Karl Jansen napísal knihu s názvom Ketamine: Dreams and Realities, v ktorej vyspovedal hneď niekoľko občasných užívateľov ketamínu, ktorý sa zvykne užívať aj ako "párty droga". Jeden z nich si spomína na svoj príbeh: "Cítil som, že idem tunelom, na konci ktorého bolo zlaté svetlo. Vletel som do toho svetla a cítil som jeho prítomnosť. Bol som presvedčený, že je to Boh. Nikdy predtým som v neho neveril, čo robilo môj zážitok ešte intenzívnejším. Neskôr som hodiny chodil okolo svojho domu hlásajúc, že moje oči videli slávu prichádzajúceho Pána".

Pre niektorých ľudí ale vedecké zdôvodnenie zážitkov proste nie je dostatočne uspokojujúce. Emily Williams Kelly, psychologička University of Virginia’s Division of Perceptual Studies, strávila väčšinou svojej kariéry výskumom medzičlánku medzi mozgom a vedomím a je toho názoru, že zážitky ľudí s klinickou smrťou sú dôkazom toho, že vedomie môže existovať aj po tom, čo mozog prestane fungovať. A práve to je podľa nej dôkazom posmrtného života. "Ak je naše vedomie úplne závislé od funkcie mozgu, znamená to, že ak prestane fungovať mozog, prestane fungovať aj myseľ. To ale nie je tak celkom pravda. V týchto prípadoch ľudia prežívajú rôzne stavy už v čase, kedy ich mozog nefunguje", dodáva.

Aj pre tento stav však existuje vedecké vysvetlenie. Na základe pokusov s potkanmi z University of Michigan z roku 2013 sa podarilo dokázať, že ich mozog bol aktívny aj v čase, kedy samotné telo nevykazovalo známky života. Už 30 sekúnd po zástave srdca začali niektoré časti mozgu vykazovať dokonca väčšiu aktivitu, než počas života. Ak aj ľudský mozog dokáže produkovať podobný typ aktivity, znamenalo by to, že sa dostáva do svojej finálnej, hyperaktívnej fázy, kedy je prerušená dodávka kyslíka a mozog sa snaží reagovať na to, čo sa deje. Ak by to bola pravda, mohla by to byť odpoveď na otázku, prečo ľudia, ktorí prežili klinickú smrť vnímali svoje zážitky reálnejšie, než svoj predošlý fyzický svet. Avšak opäť platí – to, že vysvetlenie má logiku ešte neznamená, že je správne.

Preto je na mieste otázka, čo ak raz veda pomocou experimentov skutočne dokáže, že klinická smrť je len hrou nášho mozgu ? Čo potom ? Znamená to, že všetky príbehy ľudí, v ktorých videli anjelov a stretli svojich zosnulých príbuzných sú len rozprávky, ktoré máme ignorovať ? Určite nie. Pravdou totiž je, že aj najväčší skeptik sa môže od ľudí, ktorí prežili klinickú smrť veľa naučiť. Môžu sa naučiť to, ako môžu naše zmysly ovplyvniť a zmeniť náš život. Klinická smrť môže byť pre mnohých silným zážitkom, ktorý zmení ich pohľad na svet a prinúti ich rozmýšľať nad zmyslom života a smrti. Či je ale skutočná, alebo nie, možno raz ukáže čas. Čomu veriť a či nejaké nebo skutočne existuje, sa už každý musí rozhodnúť sám.