Slnečná puberta

Celý vesmír je ako žijúci organizmus. Pulzujúci, s umierajúcimi a znova sa oživujúcimi časticami. Naše Slnko je svojou veľkosťou vo vesmíre len púhou bodkou. Ľudia ho uctievali už od pradávna a zaznamenávali jeho pohyb a správanie. Ale len moderná technológia nám dovolila spoznať nášho životodarcu hlbšie. Okrem iného vieme, že v živote Slnka dochádza k pravidelným zmenám – tzv. Slnečným cyklom. Tých je viacero. Podľa odborníkov by mal existovať 600-ročný a 200-ročný cyklus. No na jeho potvrdenie si ešte budeme musieť počkať. Najsledovanejším a najzdokumentovanejším teda ostáva 11-ročný slnečný cyklus.

Tento cyklus je charakterizovaný zmenou počtu škvŕn na Slnku. Znie to možno banálne, ale tieto na prvý pohľad obyčajné úkazy sú veľmi dôležitým ukazovateľom zmien na povrchu hviezdy. Aj keď je zvláštne hovoriť o povrchu, lebo Slnko je plynný útvar. Škvrny sú výsledkom zmien jeho magnetického poľa. Vytvárajú sa v mieste, kde magnetické pole potláča tepelné prúdenie zvnútra Slnka. Tieto miesta sú tmavšie a chladnejšie ako ich okolie o približne 2000 stupňov celzia. Škvrny sa začínajú objavovať v polohách nad 30 stupňov heliografickej šírky. Začína sa nábeh cyklu do maxima, ktorý trvá približne 4 roky. Počas tohto obdobia sa škvrny zväčšujú a posúvajú k rovníku. Životnosť jednej slnečnej škvrny je niekoľko hodín, až pár týždňov. To sa už začína obdobie minima cyklu, ktoré je pomalšie a trvá asi 7 rokov. Následne sa začne nový cyklus, no škvrny sa začnú objavovať na opačnej hemisfére s opačnou polaritou.

Škvrny a klíma

Z iného uhla pohľadu sa ešte dá hovoriť o 22-ročnom cykle, a to vtedy, keď sa povrch hviezdy dostane späť k východiskovým hodnotám magnetického poľa. Obrazne povedané, naša najbližšia hviezda prejde každých 11 rokov pubertou s vyrážkami, zmení svoju polaritu a svoje vesmírne akné. Rytmus tejto „puberty“ nie je vôbec pravidelný. Niekedy trvá 8, niekedy 13 rokov. 11 rokov je jeho štatistický stred.

Prvý, kto tieto škvrny začal pravidelne pozorovať bol Heinrich Samuel Schwabe v 19. storočí. Spočiatku sa rátalo s historickými zápismi. Tie boli zdiskreditované, lebo v prvej polovici 17. storočia neboli evidované žiadne škvrny. Predpokladalo sa teda, že žiadne pozorovania nikto nerobil. Až anglický fyzik Edward Walter Maunder prišiel začiatkom 20. storočia s myšlienkou, že záznamy nemajú nedostatky, pretože v spomínanom období bolo Slnko naozaj „lenivé“. A keďže v tomto na škvrny chudobnom období sužovali Severnú Ameriku a Európu ťažké zimy, začalo sa teoretizovať o vplyve slnečných škvŕn na zemskú klímu. Postupom času sa výskyt týchto škvŕn dal spätne predpovedať, a to vďaka pozorovaniu letokruhov stromov, alebo vrstiev ľadovcov. Podľa nich bolo na slnku v 17. storočí o tisícky škvŕn menej, než ich malo podľa štatistík byť. Danému obdobiu sa hovorí Maunderovo minimum.

Vplyvy zmien slnečných cyklov na zemskú klímu pozorovali pred 20-timi rokmi aj dánski astrofyzici Lassen a Friis-Christiansen. Na overenie súvislosti preskúmali ročný chod ľadu v oblasti Grónska a porovnali ho s fázami kratších a dlhších odstupov medzi jednotlivými maximami slnečných škvŕn. Zhoda bola takmer 100%. Keďže vedecká obec posun ľadovcov v malom mori nepovažovala za globálny ukazovateľ, Lassen a Friis-Christiansen pokračovali vo svojich pozorovaniach. V roku 1990 sa im podarilo objaviť záznamy zmien teploty na povrchu severnej pologule, ktoré do roku 1860 zaznamenával Philipp Jones. Pri pozorovaní krivky vzniku slnečných škvŕn s krivkou otepľovania a ochladzovania Zeme zaznamenali 95-percentnú zhodu. Na tomto pricípe si istý americký meteorológ a astrofyzik založil poradenskú firmu Weather Action. Vydáva správy o priebehu počasia na veľmi dlhú obdobia vopred a za svoje služby si dáva od energetických, textilných, poľnohospodárskych a poisťovacích spoločností platiť drahé milióny.

Búrky bez dažďa

Posledný cyklus sa začal pozorovaním prvej škvrny. No dodnes nebolo pozorovaných toľko a tak veľkých škvŕn, aké boli pozorované pri predposlednom cykle. Mnoho fanatikov už začalo vidieť za dverami novú dobu ľadovú, no astronómovia upozorňujú, že cyklus nie je presný ako švajčiarské hodinky. Niekoľkoročné omeškanie je prirodzené. Naopak výskyt škvŕn rozburcuje magnetické sily, ktorých následkom môžu byť slnečné aktivity, ako napr. protuberncie alebo erupcie. Pri nich sa uvoľňuje obrovské množstvo magneticky nabitej slnečnej plazmy. Ak tento oblak zamieri na Zem, ovplyvňuje geomagnetické pole Zeme. Najmä pri póloch vtedy vznikajú polárne žiary. Pre ľudí tieto magnetické búrky nie sú nebezpečné. Za špecifických podmienok by mohli narušiť stabilitu elektrickej siete a transformátory. S izoláciou pomocou Faradayovej kliekty však toto riziko opadá. V konečnom dôsledku je hlavnou bariérou magnetických častíc zo Slnka atmosféra a ozónová vrstva. Preto môžu spôsobiť nepríjemnosti skôr satelitom, či vesmírnym staniciam. V slnečnej sústave je naša modrá planéta len smietkou, oproti nej je Slnko 333-tisíc krát ťažšie a jeho rovníky by ste na „slnečnom vozidle“ pri nepretržitej jazde rýchlosťou 100 km/h obišli za 5 rokov. Pritom Slnku podobných hviezd v našej galaxii sú miliardy. Aj tak je nám Slnko, ako naša najbližšia hviezda, minimálne hodná ďalšieho pozorovania. Prináša nám zatiaľ viac otázok, ako odpovedí. Stále nevieme, prečo vôbec kolíše časový odstup medzi maximami slnečných škvŕn, a nevieme ani predpovedať budúce výkyvy a nevieme presne ani to, ako môžu ovplyvniť zemskú klímu.