Tajomstvo smrti
Čo sa s človekom stane po smrti? Končí sa všetko smrťou? Potom si už
človek nebude vedomý vôbec ničoho? Je smrť ako spánok, čierna temnota?
Ak život v nejakej forme pokračuje, ako to vyzerá? Dá sa to vôbec
zistiť?
Táto téma je pre mnohých natoľko odstrašujúca, že sa o nej radšej
neodvážime premýšľať. Alebo sme o nej premýšľali len ako deti a teraz
nám už skrátka nezostáva čas. A predsa, od toho, ako na tieto otázky
odpovieme, sa môže odvíjať celý náš život.
Keď sa skutočne vžijeme do toho, že sa našou smrťou všetko končí, vzbúri
sa v človeku všetka intuícia. Aký má potom zmysel, aby sa človek v
živote o niečo usiloval? Na predstavu, že vedomie človeka, jeho duša,
pokračuje aj ďalej, ľudia vo svojom vnútri reagujú uspokojivým „áno“. Je
to predstava všetkých veľkých svetových náboženstiev. Bahájska viera
tieto predstavy aj ďalej konkretizuje: Baháji veria, že každý človek má
nesmrteľnú dušu: „...duša je znamením Božím, nebeským drahokamom,
ktorého skutočnú podobu nepochopili ani tí najučenejší z ľudí...“ Každá
duša je po narodení čistá a nepoškvrnená, pretože každý človek sa rodí
ako vznešená bytosť: „Učinil som ťa vznešeným. Prečo sa pokoruješ?“
Duša
Baháji veria v nesmrteľnosť duše. Ľudskej duše sa netýkajú problémy tela
či mysle. Telo je ako lampa a duša je ako svetlo. Aj keď sa kryt lampy
rozbije, svetlu to nijako neublíži.
Telo tiež možno prirovnať ku klietke a dušu ku vtákovi. Keď sa klietka
otvorí a vták vyletí, klietku nechá na zemi - a vták má ďaleko väčšie
schopnosti než v klietke. Duša je znamením Boha: „Ak bude Bohu verná,
bude odrážať Jeho svetlo a nakoniec sa k Nemu navráti. Ak však vernosť k
Stvoriteľovi nedodrží, stane sa obeťou ega a túžob a na konci sa
prepadne do ich hlbín.“ (Bahá´u´lláh)
Čo sa deje, keď zomierame?
„Všetci ľudia po telesnej smrti docenia hodnotu svojich skutkov a
uvedomia si všetko, čo ich ruky vykonali.“ Podľa toho, aký bol ich život
buď „v okamihu odchodu z tohto života zakúsia takú radosť a potešenie,
aké sa nedá popísať,“ alebo „tých, ktorí žili v mýlke, zachváti strach a
triaška a naplní ich zdesenie, ktorému sa nič nevyrovná.“ Ľudia, ktorí v
Boha neverili si „uvedomia všetko dobré, čo im uniklo, budú oplakávať
svoj údel a pokoria sa pred Bohom. A budú tak činiť i po oddelení duše
od tela.“ Tento rozdiel medzi „radosťou“ a „zdesením“ je to, čo sa
kedysi alegoricky popisovalo, ako nebo a peklo.
Podľa iných názorov je smrť ukončením života na Zemi a narodením do
astrálneho sveta. Kvôli tejto dôležitej udalosti prídu mnohí màtvi
príbuzní a známi privítať nového obyvateľa záhrobia. Umierajúci
ich vníma svojimi jemnohmotnými duševnými zmyslami, lebo po smrti tela
už nevníma hmotnými zmyslami. Keď duša vyjde z tela, ostáva v blízkosti
pozostalých a vníma všetko, čo hovoria a robia. Rozpráva sa s nimi,
dotýka sa ich, presviedča ich, že nezomrela, ale nik ju nepočúva. Zákon
rovnorodosti zabraňuje vnímať nerovnorodé dojmy, preto živí nedokážu
vidieť dušu, ani počuť jej hlas. Takisto necítia dotyky duše na svojom
tele.
Vyspelá duša sa po smrti tela veľmi rýchlo odpúta od pozemského tela, s
ktorým je počas života spojená jemnohmotnou astrálnou šnúrou. Väčšinou
už necíti bolesti pred smrteľným zápasom, i keď telo vydáva ťažké
vzdychy, lebo z neho vykåzne rýchlo a ľahko. Opačne je to pri
nedostatočne vyvinutej duši, ktorá v dôsledku ťažkej váhy ostáva spojená
s telom dlhšie, preto prežíva aj bolestný smrteľný zápas. Nie je
zriedkavosťou, že vníma aj svoj pohreb a často cíti aj pitvu a rozklad
tela. Zákon rovnorodosti ju dlho drží pri tele, kým dozretá, ľahká a
jemná duša sa od neho oddelí rýchlo v dôsledku veľkej rozdielnosti.
Podľa čoho sa pozná vyspelá duša? Nemusí to byť vždy duševne vzdelaný
alebo nábožensky orientovaný človek. Mnoho tzv. hlboko veriacich nemá
vôbec vyspelú dušu a naopak, nejeden ateista ňou môže disponovať, ak
jeho pohnútky a činy sú čisté a nezištné. Niekedy človeka s vyspelou
dušou jeho okolie ani nespozná, lebo jej kvality sa často neprejavujú
navonok.
Smrť by sme mali brať ako niečo zákonité, nevyhnutné, čo je často určené
už pred narodením. Aj predčasná smrť je väčšinou plánovaná. Preto
pomstu a krivdu treba ponechať na večné zákony. Veď smrťou sa nič
nekončí, iba sa mení prostredie a forma života. Z hrubohmotnej Zeme
prechádza človek do jemnohmotnej, kde pokračuje v ďalšom vývoji.
Keby sme mali možnosť vidieť druhý svet a keby sme mali myseľ na to, aby
sme si predstavili jeho slávu, netúžili by sme tu na zemi zostať ani na
chvíľku. ... život na tejto zemi je len prvou etapou ... rozvoja. ...
Smrť nazývame smrťou len pre našu vlastnú krátkozrakosť. Ïaleko
vhodnejšie by bolo pomenovanie ,bohatší život.“
zdroj: www.bahai.sk, www.zelenaratolest.szm.sk