Tváre z Belmezu

Nevysvetliteľné udalosti – tváre z Belmezu

Môžu sa svety živých a mŕtvych niekedy prelínať ? Mnohí sú presvedčení, že áno. Napokon, na tejto myšlienke je založená aj väčšina náboženstiev. V histórii je zaznamenaných nespočetne veľa zjavení a príbehov o duchoch. Ale to, čo sa začalo diať v roku 1971 v dedinke Belmez de la Moralenda v Španielsku (ďalej len Belmez) je unikátne a absolútne iracionálne. Na betónovej podlahe skromného domu sa z ničoho nič začali objavovať obrysy ľudských tvárí. Tváre neznámych ľudí, ktoré sa smiali, mračili alebo plakali. Tváre sprevádzané nepočuteľnými zvukmi a hlasmi. Mnohí sú presvedčení, že sa jedná o tváre zosnulých ľudí zo stredoveku, ktorých telá ležia stovky rokov zahrabané na mieste, kde bol dom postavený.

Dom patrí rodine Pereirových, manželom Juanovi a Márii. Bol postavený v roku 1830. Už Juanovi rodičia viackrát spomínali nevysvetliteľné zvuky vychádzajúce z pivnice, ktoré však neskôr pominuli. Počas pobytu Juana a Márie bol dom tichým a kľudným miestom. Všetko sa to však zmenilo 23 augusta 1971. Toho dňa zbadala Mária zvláštny fľak na betónovej podlahe v kuchyni. Márne sa ho viackrát snažila vyčistiť, fľak sa zväčšoval každým dňom. Po niekoľkých dňoch napokon Mária a Juan s hrôzou zistili, že z machule sa vyvinul obraz tváre. Jednalo sa o obraz mužskej tváre, pričom z neho bolo jasné, že jej výraz je smutný.

Rodinu táto udalosť prirodzene rozrušila. Tvár sa z podlahy nedala zmyť a v dome sa schádzalo čoraz viac susedov, ktorí si tvár obzerali. Domáci sa preto rozhodli nechať podlahu v kuchyni zaliať betónom. Avšak to nepomohlo. 8. septembra 1971 sa obrysy tváre objavili na podlahe opäť, a to presne na rovnakom mieste. Manželia však tvrdia, že výraz tváre bol smutnejší ako predtým. Netrvalo dlho a o udalosti sa rozprávalo po celej dedine. Starosta obce nariadil celú tvár z betónu vysekať, umiestniť do vitríny a vystaviť na námestí. Pri tomto procese sa však v kuchyni pod vrstvou zeminy našli dve ľudské kostrové pozostatky bez hlavy a množstvo ďalších dolámaných kostí ľudského pôvodu. Zistilo sa, že dom bol postavený na mieste starého kresťanského cintorína zo 17. storočia. Ešte predtým však miesto slúžilo ako moslimské pohrebisko z čias okupácie Maurami a nejakú dobu predtým aj ako Rímske pohrebisko.

Nájdené kosti boli znovu pochované na klasickom pohrebnom obrade na inom cintoríne. V domnení, že je koniec celému prípadu, ktorý mimochodom mnohí považovali za obrovský podvod, nechal starosta obce vyhotoviť rodine v dome novú betónovú podlahu. Avšak to, čo nasledovalo potom mnohých zaskočilo.

Nielen že sa rovnaká tvár objavila znovu, ale tentokrát ju sprevádzali aj iné tváre. Mužské aj ženské. Niektoré boli veľké ako skutočná tvár, iné boli maličké. Rodina sa rozhodla kuchyňu prestať používať. V domnení, že tváre nikomu neuškodia, si ako prístavbu postavili novú kuchyňu na druhej strane domu. Stará kuchyňa tak začala slúžiť ako turistická atrakcia, ale aj ako miesto pozorovaní mnohých expertov a odborníkov. Správy o zjavujúcich sa tvárach sa už netýkali len dediny Belmez, ale bleskovo sa rozšírili po celom Španielsku.

Oficiálne "vyšetrovanie" sa začalo v prvých mesiacoch roku 1972. Do obce bol starostom pozvaný renomovaný španielsky parapsychológ German de Argumosa, ktorý prišiel do domu so skupinou svojich vyšetrovateľov. De Argumosa bol jednou z najväčších svetových autorít v oblasti elektronického hlasu (EVP). Prizval si na pomoc aj ďalšieho popredného parapsychológa, Dr. Hansa Bendera z Freiberg University v Nemecku. De Argumosa s Benderom čoskoro zistili, že sa jedná o veľmi závažný prípad. Prakticky okamžite si všimli, že sa nejedná o zjavenia tvárí ako takých, ale aj o spôsob, akým tváre menia svoju "náladu". Priradili obrazom čísla a študovali ich. Niektoré tváre sa strácali a nové objavovali, iné len menili výraz svojej tváre. Kľúčovým bodom celého výskumu bola skutočnosť, že mnohé tváre akoby zobrazovali aktuálny duševný stav Márie Gomez Pereira, ktorá bola najviac spájaná s celým fenoménom.

De Argumosa a Bender vykonali testy betónovej podlahy na stopy pigmentu, farby alebo iného chemického prvku, všetky s negatívnymi výsledkami. Aj napriek tomu bolo stále mnoho ľudí presvedčených o tom, že sa jedná o podvrh. De Argumosa preto vymyslel zaujímavý plán. Za prítomnosti nemeckého televízneho štábu a starostu obce Blemez, rozdelil kuchyňu na viacero častí, ktoré boli odfotografované. Potom sa každá časť kuchyne zakryla fóliou a zapečatila. Aj dvere a okná boli zaliate voskom a zapečatené, aby sa zabránilo neoprávnenému vstupu do miestnosti. Kuchyňu tak nechali celé tri mesiace. Po troch mesiacoch sa výskumníci na miesto vrátili a za prítomnosti mnohých svedkov kuchyňu odpečatili. Tváre boli stále tam, avšak za tri mesiace sa ich poloha zmenila. Porovnanie s fotografiami vyhotovenými pred odchodom to potvrdilo. Pre mnohých bol tento krok jednoznačným dôkazom toho, že De Argumosa a Bender alebo aj samotná rodina Pereirových s dôkazmi nemanipulujú. Všetky fotografie vyhotovené na mieste boli zaslané do spoločnosti Kodak, ktorá vylúčila ich manipuláciu.

Teraz sa De Argumosa rozhodol vykonať merania EVP. Na podlahu bolo nainštalovaných niekoľko vysoko-citlivých mikrofónov. Myslel si, že kuchyňa bude bohatým zdrojom EVP nahrávok. Mal úplnú pravdu. Mikrofóny zachytili veľké množstvo rôznych hlasov a zvukov. Treba však podotknúť, že väčšina EVP nahrávok zaznamenáva hlasy skomolené a nejasné. Kritici argumentujú, že sa v tomto prípade môže jednať o akustické ozveny posledných konverzácií alebo aj o zvuky pochádzajúce zvonku. Na EVP sa ešte stále hľadí s istou dávkou skepticizmu, dokonca aj medzi samotnými odborníkmi.

De Argumosovi sa podarilo nahrať množstvo zvukov, z ktorých boli síce mnohé nejasné, avšak z tých zrozumiteľných sa štábu podarilo zaznamenať vety ako:

"Zabiť ho"
"Všetci zomreli"
"Všetci sú tu"
"Chcem ísť von"
"Tu začína peklo"

Dom Pereirových sa stal miestom častej prítomnosti rôznych expertov z danej oblasti. EVP sa v dome nahrávalo až do roku 1990. Viacero odborníkov začalo špekulovať o tom, že tváre a hlasy vôbec nemusia byť duchovia dávno zosnulých, ale ako už bolo vyššie spomenuté, mnohé tváre zobrazovali aktuálny duševný stav Márie. Mohlo sa preto jednať o akýsi druh manifestácie jej mysle. V mnohých prípadoch poltergeistu je práve agent (väčšinou dieťa alebo adolescent), spúšťačom rôznych nevysvetliteľných udalostí v dome. Mnohí predpokladali, že práve toto môže byť aj prípad v Belmeze.

Proti tomuto argumentu však hral jeden dôležitý fakt. Zatiaľčo poltergeist je krátkodobou záležitosťou a takmer nikdy sa nevyskytuje dlhšie ako pár mesiacov, tváre v Belmeze sa objavovali dlhodobo, a niektoré nové tváre sa v dome objavili aj v roku 2004. Medzičasom sa viacero odborníkov pokúšalo rozlúsknuť celú záhadu. Rodina Pereirových bola nespočetne veľa krát obvinená z podvodu, že chcela spolu so starostom urobiť z obce turistickú atrakciu a získať peniaze tak pre seba, ako pre obec.

Juan Pereira zomrel po dlhom boji s rakovinou. Jeho posledné slová boli, že už vidí tváre, ako ho vítajú. Neskôr jeho vnúčatá vyhlásili, že medzi tvárami na podlahe videli aj tú Juanovu. Pre svoje tvrdenia však nemali žiadne dôkazy, ani fotografie. V roku 2004 zomrela po dlhej chorobe aj Mária. Čo je však zvláštne, tváre v dome sa objavovať neprestali. Pedro Amoros, člen Spanish Society of Paranormal Investigations prakticky hneď po jej smrti preskúmal podlahu v kuchyni ich domu a zistil, že tváre sú stále aktívne. Zjavujú sa, miznú a menia svoje nálady. Tvár Márie medzi nimi však nebola.

Čo sa teda dialo v kuchyni rodiny Pereirových ? Boli to hlasy a tváre mŕtvych predkov alebo boli zjavenia spojené s Juanom a Máriou Pereirovými ?