Únosy mimozemšťanmi
Únosy mimozemšťanmi
Predstavte si, že cestujete domov z práce a zrazu má vaše auto poruchu.
Vystúpite, aby ste zistili, čo sa stalo, otvárate kapotu a odrazu
zbadáte silný záblesk. Ďalšia vec, ktorú si pamätáte je, že stojíte pri
aute, motor beží a vy neviete, prečo ste vlastne vystupovali. Nastúpite
do auta a odveziete sa domov. Zrazu vás rodina začne zasypávať otázkami,
kde ste boli tak dlho a prečo vopred nepoviete, že sa v práci zdržíte.
Nechápete, ako je to možné a s úžasom sa dívate na hodiny. Zisťujete, že
si akosi nespomínate na pár hodín z dnešného dňa a sami neviete, kde
ste tak dlho boli. Vtedy si uvedomíte, to auto, tá porucha...Oznamujete
svojej rodine – bol som unesený mimozemšťanmi ! Všetci sa na vás dívajú a
začnú sa smiať. Nechápu ten zmätený výraz vo vašej tvári, pýtajú sa, či
ste pili alebo užili nejaký druh drogy. Určite ste auto odstavili na
nejakej odstavnej ploche, zaspali a mali zvláštny sen, uisťujú vás.
Idete na policajnú stanicu a oznámite im, že ste bol unesený
mimozemšťanmi. Prvý telefonát, ktorý urobia, bude určite najbližšiemu
psychiatrovi. Až teraz zisťujete, aké ťažké je ostatných presvedčiť o
svojej skúsenosti. Nechápete, prečo vás má každý za blázna. Pripadá vám
to ako tuctový scenár z lacného amerického filmu ? Žiaľ podľa anonymných
štatistík je to príbeh mnohých ľudí po celom svete a mnohých z nás.
Tématika mimozemských únosov sa začala najviac objavovať za uplynulých
sto rokov, avšak skutočný „boom“ v tejto oblasti nastal po udalosti z
roku 1961 a po skúsenostiach manželov Barnyeho a Betty Hillových. Viac o
ich príbehu si môžete prečítať na tejto stránke.
Spomenúť si na minúty, alebo hodiny svojho únosu však nie je vôbec
jednoduché. Ak má niekto vážny záujem o to, aby skutočne vedel, čo sa
počas chýbajúcich hodín z jeho života udialo, musí sa podrobiť hlbokej
hypnóze u odborníka. Tu však nastáva moment ťažkého rozhodnutia. Chcem
to skutočne vedieť, alebo to radšej nechám tak ? Mnohí ľudia sa totiž po
tom, ako si spomenuli, čo sa im stalo, psychicky zrútili, alebo sa
zbláznili. Ich život už nikdy nebol taký ako predtým. Tým, ktorí sa
odvážili toto riziko podstúpiť však vďačíme aspoň za základné informácie
o tom, čo sa vlastne stalo. Podľa hrubých štatistík sa odhaduje, že na
celom svete zažilo mimozemské únosy asi 100 miliónov ľudí. Tento údaj je
samozrejme orientačný, nakoľko sa predpokladá, že ďalšie veľké percento
ľudí sa nikdy neodváži s takýmto zážitkom niekomu zdôveriť, alebo o ňom
rozprávať. Takže skutočné číslo môže byť o niečo vyššie.
Niektorí z unesených si počas hypnózy spomenuli, že ich únos bol
priateľský a cítili sa príjemne, no stále prevažujú prípady, kde
únoscovia vykonávajú na svojich obetiach vedecké výskumy, alebo
prevádzajú rôzne chirurgické zákroky. Od prípadu Betty a Barnieho
Hillových zozbierali výskumníci veľké množstvo výpovedí. Väčšina obetí
sa v hypnóze zhoduje na tom, že tesne pred svojím únosom videli na
oblohe neznáme teleso, či už kruhovitého tvaru, alebo len nejakú
svetielkujúcu bodku, ktorá sa rýchlo približovala. Pokiaľ sa jedná o
únosy priamo z obydlí, mnohí si spomenuli na siluety akýchsi postáv
postávajúcich v ich izbe, pričom boli paralyzovaní, nevedeli sa pohnúť,
ani vydať akýkoľvek zvuk. Počas hypnózy si isté percento ľudí dokonca
spomenulo na to, že už od detstva sú v istých intervaloch pravidelne
unášaní a doteraz o tom ani len netušili. V niektorých prípadoch sa u
takýchto ľudí neskôr dokonca našli implantáty neznámeho pôvodu,
väčšinou v nose, alebo priamo v mozgu. Jedným z takýchto ľudí je aj
certifikovaný hypnoterapeut, univerzitný profesor, konzultant a
výskumník, PhDr Richard Boylan (na obrázku), ktorý vyrozprával svoj
príbeh:
„Poviete si, ako vôbec môže psychológ hovoriť o nejakých únosoch ?
Nuž, úplne normálne. Venujem sa tomu už dlhú dobu, pripravoval som
množstvo materiálov pre Projekt Disclosure,
písal som správy o takzvanom „Čiernom rozpočte“ vlády, o ktorom každý
vie, že existuje, ale každý sa tvári, že o tom nič nevie. Bol som
nespočetne veľa krát zastrašovaný rôznymi vládnymi, ale aj súkromnými
organizáciami, aby som o tom nerozprával a ako certifikovaný psychológ
mám na svoje zážitky samozrejme aj profesionálny pohľad. Ale po tom, čo
som zažil som sa rozhodol povedať pravdu. Povedať pravdu a niesť
následky, nech to stojí čokoľvek. Samozrejme, že sa mi vyhrážali
zmiznutím, chceli ma zbaviť licencie, dokonca som bol v mnohých médiách
na titulnej strane označovaný ako Veľký Klamár, ale ja sa nedám, nech si
každý urobí svoj vlastný názor. Pravda je pre mňa veľmi dôležitá, tak
mi teda dovoľte opísať vám, čo sa mi udialo v Novom Mexiku.
Je to môj prvý prípad kontaktu s mimozemšťanmi, samozrejme istú časť z
neho som si normálne nepamätal a spomenul som si na to až počas hypnózy.
Bolo to 12. apríla 1992, keď som šiel autom po ceste Interstate 10
medzi mestami Alamogordo a Deming. Mal som zapnutú vysielačku a počúval
som rozhovory miestnych kamionistov. Niekedy som sa do nich zapojil,
posrandovali sme a tak, veď viete. V Demingu som odbočil na výpadovku
U.S. 180 a pokračoval som severo-západne k svojmu cieľu, ktorým bol kemp
v Gila National Forest. Cesta U.S. 180 je klasická asfaltová výpadovka
spájajúca mestá Deming a Silver City, ktorá vedie cez vyprahnutú
Sonorskú púšť a hlavne v noci je takmer úplne opustená. Spomínam si, že
počas celej cesty som stretol okrem mňa len tri autá. Spomínam si na to
presne, keď som odchádzal z Demingu, okolo 23:00, bola krásna a jasná
noc. Odhadoval som, že cesta mi nebude trvať viac ako hodinku a pol,
čiže okolo 00:30 by som mal byť v cieli. Okolo 23:20 sa z vysielačky
ozval neznámy hlas miestnym nárečím, „Watch out for the smokey on the
road“ (čiže pozor na dym na ceste). Bolo mi to divné, pretože som si bol
istý, že som vysielačku vypol ešte pri odchode z Demingu. Odpovedal som
do vysielačky - „kde je ten dym“ ?, no žiadnu odpoveď som nedostal.
Spočiatku som si myslel, že to bol nejaký kamionista, alebo pracovník
miestnej správy ciest, no bolo mi divné, že nikto neodpovedal.
Po pár minútach jazdy som si skutočne všimol veľmi hustý dym z ľavej
strany diaľnice, ktorý vietor zanášal na pravú stranu a tým pádom
zadymil celú cestu. Znovu som sa opýtal do vysielačky „čo je to za dym,
má niekto informácie o zadymení na ceste 180 ?“ Opäť som však nedostal
žiadnu odozvu, ani od Arkansas Twang (miestne vysielanie istá obdoba
dopravného servisu u nás), ani od nikoho iného. Skúsil som teda šťastie a
vošiel som do toho oblaku dymu s tým, že má len pár metrov a nebude
väčší problém cez neho prejsť. Dym bol však tak hustý, že po pár metroch
som vôbec nevidel kam idem a nevidel som už ani na stredovú čiaru a
okraje vozovky, tak som radšej zastavil. Na chvíľu som si uvedomil, že v
púšti vlastne nemá čo horieť a navyše dym nemal žiaden zápach. Hmla to
takisto nemôže byť a tak hustú hmlu som v živote nevidel. Hmla na púšti
vlastne ani nie je bežným javom, maximálne tak niekde v prímorských
oblastiach. Čiže som si nevedel vysvetliť zdroj tohto dymu. A to je
vlastne posledný moment, ktorý si normálne pamätám. Na nasledujúce
riadky som si spomenul už v hypnóze.
Auto som odstavil na krajnicu a vystúpil som, aby som sa pozrel, či je
ďalej dym menši a či sa v jazde vôbec dá pokračovať. Dym vychádzal z
kopca po mojej ľavej ruke, a tak som odišiel pár metrov od auta smerom k
ohnisku dymu. Prešiel som pár metrov a zrazu som ostal paralyzovaný.
Nemohol som sa ani pohnúť. V tom ku mne zozadu pristúpili dve neznáme
osoby, každá z jednej strany a schmatli ma za ruky. Bol to dosť silný a
pevný stisk. Všimol som si, že to boli akési divné ruky, pretože mali
len tri prsty. Boli to prsty podobné tým našim, avšak oveľa dlhšie.
Schmatli ma, akoby som bol zločinec. Spomínam si, že som šiel s nimi.
Viedli ma pár metrov, až sme došli k neznámemu kovovému vozidlu. Zastali
sme asi dva metre pred stredom jeho dlhšej strany. Zhora malo
oblukovitý tvar a spodok vyzeral rovný. Ale presný tvar dolnej časti
neviem povedať, pretože bol čiastočne zapadnutý v piesku. Malo to
striebornú farbu a čiastočne mi to pripomínalo Airstream Trailer, ale nebolo to až tak lesklé. Dĺžku to mohlo mať 15 až 20 metrov a na šírku možno 3 až 5 metrov.
Ďalšia vec, ktorú si pamätám je, že som sedel vo vnútri na stoličke v
malej miestnosti a cítil som sa omámený a strnulý. V miestnosti bolo
také tlmené, tmavé svetlo. Vzduch v miestnosti bol divný, nie tak
čerstvý a svieži ako v noci vonku na púšti, ale povedal by som, že skôr
smrdel. Niečo podobné, ako môžete zažiť pri dlhom lete lietadlom, kde
vám cirkuluje stále rovnaký recyklovaný vzduch. Zrazu som počul, že sa
vrátili a do miestnosti vošli zo zadnej strany. Rýchlo som sa snažil
otočiť sa a pozrieť sa na nich, no držali ma pred sebou tak, aby som sa
nemohol otočiť a vidieť ich. V prvom momente som sa však na malinký
okamih zbadal jedného z nich. Celkom jasne si na to nespomínam, no viem,
že to bola postava humanoidného typu s dvoma nohami a rukami, maličká,
možno 150, maximálne 160 centimetrov vysoká. Oči boli veľké a bez
akejkoľvek zorničky, alebo dúhovky, proste veľké, tmavé oči čiernej
farby vajcovitého tvaru. Avšak tu mohlo ísť aj o nejaký typ chráničov,
alebo okuliarov, nie je to vylúčené.
Odviedli ma do vedľajšej miestnosti, ktorá bola tiež matne osvetlená a
usadili ma do pozície...no, je to niečo podobné, ako v kresle u zubára.
Do očí mi zasvietili silné svetlo, takže som nemohol vlastne vidieť
žiadne detaily, len periférne som videl nejaké siluety pohybujúce sa
okolo mňa. Cítil som neskutočnú bolesť hlavy, hučanie alebo
brnenie...taký bzukot by som povedal. Hlava mi išla prasknúť, cítil som v
nej obrovský tlak. Ďalšia vec, na ktorú si spomínam je to, že sedím za
volantom môjho vozidla a pomaly vychádzam z hustého oblaku dymu.
Pokračujem v jazde po ceste U.S. 180 a prichádzam do kempu Gila
National Forest, kde som sa usadil a prespal do rána.
Na druhý deň ráno som si nič z toho nepamätal, avšak všimol som si
niektoré zvláštne veci. Cítil som veľký tlak v nose, nos bol taký napoly
upchatý, akoby som v ňom niečo mal, ale nič som nenahmatal. Mal som
takú tupú, ale dosť intenzívnu bolesť hlavy. Nikdy predtým som podobnú
bolesť nezažil. Pripísal som to však únave a prepracovanosti. Keď som si
však išiel nasadiť ponožky, všimol som si na oboch nohách v blízkosti
členkov také dve malé rany. Niečo podobné, ako vo filmoch s upírmi, no
nie na krku, ale na nohách. Ostal som trochu vyľakaný, pretože predtým
som sa už viac krát stretol s podobnými príznakmi u ľudí, ktorí tvrdili,
že boli unesení. Ale v zápätí som si povedal...“aaah, neblázni, to
nemôže byť ono“ a pokračoval som normálne vo svojom dennom programe.
Asi po piatich dňoch, v čase, keď som sa vrátil domov z celého tohto
výletu však tieto bolesti hlavy neustupovali. Celkovo som sa cítil dosť
divne, bol som mrzutý a mal som divné výkyvy nálady. V tom som si
uvedomil, že som sa i ja mohol stať obeťou únosu, pretože toto sú presne
symptómy, ktoré mi sami hovorili niektorí ľudia, a tak som sa aj ja
odhodlal k sedeniu u hypnoterapeuta, kde som si spomenul na celé útržky
môjho príbehu, ktorý som dnes prezentoval.
Od tejto udalosti sa môj život dosť zmenil. Ako u mnohých ostatných
ľudí, aj ja som nadobudol isté psychické schopnosti. Alebo...možno nie
nadobudol, to by bol silný výraz, povedzme, že som mal zrazu niektoré
schopnosti až príliš rozvinuté. Často sa mi stáva, že akonáhle zazvoní
telefón, viem kto volá ešte predtým, ako ho zodvihnem, keď jazdím autom a
prichádzam do neprehľadného úseku, presne viem odhadnúť, či za rohom je
auto alebo nie je, už počas dňa cítim, že na mojom záznamíku sú nejaké
správy, hoci vypočujem si ich až večer, a tak ďalej. Možno mi mnohí
ľudia tieto vlastnosti závidia, ale verte mi, neprajem to nikomu“, ukončil svoj príbeh doktor Boylan.
Aj preto doktor Boylan radí ostatným – všímajte si akékoľvek zmeny na
svojom tele a vo svojom správaní. Samozrejme za predpokladu, že
neužívate drogy, alebo iné látky, prípadne nie ste pod vplyvom alkoholu.
Doktor Boylan radí:
* Ak si neviete spomenúť na svoje aktivity počas istého časového
obdobia, povedzme hodinu a viac, skúste uvažovať nad tým, čo ste vtedy
robili. Záhadné straty pamäte na isté časové obdobia môžu znamenať, že
ste boli unesení.
* Skontrolujte svoje telo, či nemáte na sebe nejaké neidentifikovateľné
škrabanice, rany alebo jazvy, často v tvare trojuholníka. Veľmi často sa
zvyknú objavovať na vnútornej strane stehien.
* Zamyslite sa, či nemáte často samovoľné krvácanie z nosa, alebo škvrny
po krvi na svojom pyžame, či posteľnej bielizni, prípadne
nevysvetliteľné bolesti a pocit tlaku v nose a nosnej dutine.
* A v neposlednom rade sa zamyslite nad svojimi snami. Ak sa vám zdá, že
ste mali sen o tom, ako ste boli unesení, alebo na vás boli prevádzané
nejaké chirurgické zákroky, pamätajte, že to nemusel byť sen.
Pochopiteľne, všetky tieto hlásenia, výpovede a všetky tieto niekedy
dosť bizarné skúsenosti ľudí majú aj svojich odporcov a nie je ich málo.
Dokonca ich odmietajú aj mnohí ufológovia a ufo-skeptici, ktorí tvrdia,
že takéto fantázie si náš mozog môže produkovať pri procese hypnózy.
Tvrdia, že hypnóza nie je cestou k skutočnej pravde. Človek, ktorý sa
nachádza v hypnóze je v ľahko ovplyvniteľnom stave, a tak sa jednoducho
môže stať, že povie to, čo hypnoterapeut počuť chce. Čiže, ak
zhypnotizovaný človek má odpovedať na otázky, stáva sa, že osobe sú
„podsúvané“ otázky, na ktoré v zápätí odpovie vopred očakávané odpovede.
Skeptici ďalej tvrdia, že skúsenosť, kedy je osoba presvedčená o tom, že
bola unesená mimozemšťanmi je spôsobená momentom, kedy sa náš mozog
nachádza v určitom stave. Tieto stavy môžu zažívať ľudia, ktorí trpia
spánkovou paralýzou, alebo inými formami poruchy spánku. Spánková
paralýza nastáva v hypnagogickom stave, kedy sa človek nemôže hýbať a
hoci môže cítiť strach a obavy, nemôže rozprávať, ani vydávať akýkoľvek
zvuk.
Taktiež poznáme aj zopár psychických porúch, ktoré môžu človeku privodiť
vyššie uvedené pocity a halucinácie. Veľká časť týchto ľudí trpí
závislosťou na nejakej návikovej látke, či droge, alebo alkohole. Tieto
drogy ovplyvňujú správnu funkciu a produkciu neurotransmitérov. Na tieto
poruchy však existuje veľmi účinná liečba a množstvo vyliečených
pacientov priznáva, že malo halucinácie alebo vidiny Boha, Satana, FBI,
CIA alebo mimozemšťanov.
Povrchové rany a škvrny taktiež nevzbudzujú u skeptikov žiadny veľký
rozruch. Sú to zranenia, ktoré si človek spôsobí sám pri bežnom životnom
štýle, alebo aj počas spánku a ani o nich nemusí vedieť. Mnohí si tieto
ranky pripisujú nevysvetliteľným udalostiam, avšak podľa skeptikov na
nich nie je nič nevysvetliteľné. Záhadné implantáty sú asi najťažším
orieškom, ale populárny ufo-kritik Budd Hopinks má na to svoj názor.
„Mnoho ľudí k nám prišlo s akýmisi röntgenovými obrázkami nejakých
implantátov, no keď sme im ponúkli, že im ich bezplatne vyoperujeme a
zanalyzujeme, ani jeden s tým nesúhlasil. Myslím, že je to jasné“, dodal Hopkins.
Niektoré otázky však ostávajú stále nezodpovedané. Prečo vyše sto
miliónov ľudí na celom svete zažíva veľmi podobné prípady a počas
hypnózy si spomenie na náramne sa podobajúce udalosti ? Ako je možné,
že sa u nich objavia tieto symptómy zo dňa na deň a hneď viaceré súčasne
? Navštevujú nás skutočne vyspelé bytosti z iných krajín, alebo si tu
vláda prevádza rôzne pokusy zahàňajúce ovládanie mysle, zmenu intelektu,
zmenu nálad a podobne ? Je toto všetko výplod chorej mysle mnohých
ľudí, alebo skutočnosť ? Prikloníme sa na stranu obetí, alebo skeptikov ?