Upírstvo - mohlo existovať ?
Upírstvo – mohlo skutočne existovať ?
Hlad ľudí po upírskych príbehoch je asi rovnaký ako hlad upírov po ľudskej krvi. Moderní autori diel o upíroch, ako napríklad Stephenie Meyer, Anne Rice, Stephen King, ale aj mnohí iní, sa preslávili prevažne vďaka upírskym témam. Ale odkiaľ vlastne upírstvo pochádza a kedy vzniklo ?
Asi nazjnámejším upírom bol pochopiteľne Rumunský princ Vlad Þepeº
(1431 – 1476). Avšak upírstvo ako také sa spomína oveľa skôr. Presný
dátum vzniku upírstva síce nie je známy, avšak prvé zmienky o upíroch sa
našli vytesané do hlinených a kamenných tabúľ, ktoré tu zanechala Asýrska ríša. Mnoho odborníkov sa však zhoduje, že už interpretácia Lilith v Hebrejskej biblii je defacto opisom upíra. A hoci je opísaná v knihe proroka Izaiáša, predpokladá sa, že korene týchto príbehov siahajú až do Babylónskej mytológie.
V nej bola Lilith príšerou, ktorá sa túlala nocou, pričom na seba často
brala podobu sovy a zabíjala čerstvo narodené deti, či tehotné ženy.
Podľa tradície bola Lilith prvou ženou Adama, ale bola neskôr
"zdémonizovaná", nakoľko odmietala poslušnosti. Z toho dôvodu začala
neskôr zabíjať deti Adama a Evy, čiže defacto všetkých ľudských
potomkov.
Spomienky na upírov však môžeme nájsť v mnohých krajinách, čo nám dáva
veľký predpoklad toho, že upírske príbehy z neznámych dôvodov vznikali
nezávisle od seba a neboli tradované z jednej generácie na druhú. Upíri
boli veľmi známi aj medzi stredomorskými civilizáciami, napríklad v Egypte, u Grékov, či Rímanov. V príbehoch starých Grékov sa spomínajú bytosti ako Strigoe alebo Lamia,
čo boli monštrá, ktoré jedli deti a pili ich krv. Je však zaujímavé, že
niektoré príbehy majú tieto civilizácie spoločné. Napríklad príbeh o
mládencovi menom Menippus. Tento príbeh spomína vo svojich zápisoch filozof Apollónios z Tyany,
pričom tvrdí, že bol hosťom na Menippusovej svadbe. Ten si mal údajne
vziať za ženu upírku, ktorá sa mala neskôr k upírstvu aj priznať.
Menippusa si vraj vzala účelovo, aby mala stály prísun k čerstvej
ľudskej krvi. Tento príbeh sa spomína tak u Grékov, ako aj u Rímanov.
Upírske príbehy však neobchádzajú ani antickú Čínu, kde sa spomínajú podobné bytosti pod menom Kiang Shi. Rovnako tak v antickej Indii, či v Népale, kde boli nájdené nástenné maľby zobrazujúce bytosti pijúce ľudskú krv, ktorým sa hovorilo Rakshsas, v preklade "ničitelia". Vek týchto malieb sa odhaduje na približne 5000 rokov. Iné Ázijské národy, napríklad Malajzíčania veria v bytosti, ktoré volajú Penanggalen.
Títo démoni hľadajú svoje obete v noci, pričom pijú ich krv a to ich
udržiava pri živote. Zameriavajú sa prevažne na deti. V Arabskom svete
sa zase spomína tzv. Algul. Na opačnej strane Zeme, v Mexiku a v Peru môžeme zase v legendách nájsť bytosť s názvom Canchus,
ktorá vyciciava krv z mladých ľudí. Ako môžeme vidieť, podobné príbehy
(s malými odlišnosťami) sú známe prakticky po celom svete. To je
(podobne ako pri drakoch), veľmi pozoruhodné.
Záujem o upírov však dramaticky vzrástol až v stredoveku v Európe. Hoci
sa v mnohých moderných príbehoch uvádza, že klasickým spôsobom, ako sa
stať upírom je byť upírom pohryzený, nie je to pravda. Tieto skutočnosti
sa uvádzajú len v moderných príbehoch. Viac vysvetľuje folklórista Paul Barber: "V
stredoveku ľudí väčšinou označili za upírov už pri narodení, zvyčajne
vďaka nejakej abnormalite alebo vade, napríklad, ak sa dieťa narodilo už
so zubami. Rovnako tak deti s končatinou navyše (v Rumunsku) alebo bez
nosnej chrupavky (v Rusku). To, čo je dnes už viac-menej normálne, bolo
kedysi považované za znak upírstva. O takýchto deťoch sa tvrdilo, že sa
vrátili zo záhrobia a boli vo väčšine prípadov hneď po narodení
usmrtené".
To, že sa upírstvo najviac rozmáhalo práve v stredoveku však tiež nie je
náhoda. Vzhľadom na to, že sa jednalo o obdobie silného kresťanstva,
ľudia začali pripisovať smolu, alebo úpadok niektorých konkrétnych
jedincov alebo celých rodín práve upírom. Ľudia si tak defacto
objahovali svoju vieru. Ak sa niekomu prihodilo nešťastie bez predošlej
zjavnej príčiny, niekto musel byť na vine. Upíri boli teda ideálnou
odpoveďou na otázku, prečo sa aj veriacemu (dobrému) človeku môžu stať
zlé veci. V nemalej miere za tým stála aj slabá znalosť medicíny.
Choroby, na ktoré už dnes máme vysvetlenie, boli automaticky pripísané
upírom. Rovnako tak posmrtné procesy. Napríklad, obyčajní a menej
vzdelaní ľudia boli toho názoru, že ľudské telo sa začne po smrti hneď
rozkladať. Ak náhodou otvorili hrobku po určitom čase a telo bolo stále v
jednom celku, bolo prakticky okamžite označené za upíra. V skutočnosti
však ale na rozklad tela môže vplývať viacero faktorov. Ak je nebožtík
pochovaný napríklad v zime, proces rozkladu sa môže začať aj o niekoľko
týždňov neskôr. Všetky spomínané skutočnosti teda výrazne vplývali na
fakt, že rozmach upírstva nastal práve v stredoveku. Aj z toho dôvodu už
dnes v upírov verí len málokto. Nič to však nemení na skutočnosti, že
aj napriek tomu existuje niekoľko príbehov, ktoré sú relatívne dobre
zdokumentované a obsahujú viacero vcelku vierohodných svedectiev. Akoby
stále platilo staré-známe, že bez vetra sa ani lístok nepohne. V dnešnom
článku sa nebudeme venovať notoricky známym prípadom Alžbety Báthory, alebo grófa Draculu, ale skúsime si priblížiť iné, menej známe, no vcelku vierohodné prípady, o ktorých existujú aj úradné záznamy.
Obuvník z Wroclawu
Nezvyčajný príbeh sa odohral v roku 1590 v poľskom meste Wroclaw (vtedy
Breslau) obuvníkovi, ktorý spáchal samovraždu tým, že si podrezal hrdlo.
Jeho príbuzní sa snažili túto samovraždu zamaskovať a presvedčiť
kňazov, že muž zomrel prirodzenou smrťou, inak by ho vtedajšia cirkev
odmietla pochovať (samovražda sa považovala za porušenie "cirkevných
zákonov"). Po tom, čo bol riadne pochovaný pri cirkevnom obrade však
postupom času pomaly začalo vychádzať najavo, ako skutočne zomrel. Pod
nátlakom okolia a cirkevných hodnostárov rodina predsa len priznala, že
muž spáchal samovraždu. Mnohí svedkovia však vídavali dotyčného
prechádzať sa ulicami mesta aj po jeho smrti, čo trvalo niekoľko
mesiacov. Napokon sa úrady rozhodli telo exhumovať, pričom mu odrezali
ruky, nohy, hlavu a vyrezali mu srdce, o ktorom sa v úradných záznamoch
spomína, že bolo "čerstvé a úplne vcelku, ako pri práve zosnulom".
Obuvníkove telo bolo nakoniec spálené a od toho času mali obyvatelia
mesta pokoj.
Upír z mesta Pentsch
Ďalší z prípadov hovorí o "zmŕtvychvstaní" úradníka z poľského mesta Pentsch, z roku 1655. Johannes Cuntius
(niekde označovaný aj ako Cuntze), mestský úradník, bol niekoľko krát
kopnutý do hrude koňom. Po tomto incidente zomieral niekoľko dní v
ukrutných bolestiach, sťažujúc sa pritom na svoj mizerný život. Krátko
po jeho smrti bolo mesto doslova hore nohami, pričom sa obyvatelia
sťažovali na nezvyčajné aktivity v ich domoch a zjavenia starého pána.
Niekoľko takýchto prípadov sa skončilo dokonca smrťou. Úrady nariadili
exhumovať hneď niekoľko nedávno zosnulých. Bolo zistené, že všetky
mŕtvoly sa už nachádzajú v pokročilom štádiu rozkladu, okrem
Cuntiusovej. V záznamoch sa uvádza, že jeho pokožka bola jemná a
červená, pričom v rukách drží veľkú drevenú palicu, ktorú pevne zviera.
Po takmer šiestich mesiacoch v hrobe, bolo Cuntiusove telo stále
"čerstvé". Mŕtvola bola napokon spálená a teror obyvateľov mesta sa
týmto skončil.
Peter Plogojowitz
Pre bežného čitateľa je meno Peter Plogojowitz v podstate
neznáme, no milovníci upírich príbehov v ňom určite spoznajú Srbského
sedliaka, jedného z najznámejších upírov v oblasti folklóru.
Plogojowitzov prípad sa od ostatných odlišuje tým, že je dodnes veľmi
dobre zdokumentovaný, aj napriek tomu, že sa odohral v Srbskej dedinke Kisilova
ešte v roku 1725. Plogojowitz bol bežným občanom obce, ktorý v podstate
ničím nevytŕčal z davu. V spomínanom roku 1725 zomrel prirodzenou
smrťou a bol pochovaný na miestnom cintoríne v dedine Kisilova. O týždeň
neskôr sa však v obci nastalo celkovo deväť úmrtí, ktoré boli spôsobené
stratou krvi. Plogojowitzova manželka pritom uviedla, že jej nedávno
zosnulý manžel si prišiel do domu pre topánky a potom bez stopy zmizol.
Ako už bývalo v takýchto prípadoch zvykom, telo bolo exhumované, či sa
na ňom nenachádzajú známky upírstva, ako napríklad nedostatočný rozklad
tela, čerstvosť pokožky alebo prítomnosť čerstvej krvi, čo sa v jeho
prípade potvrdilo. Podobne ako v ostatných prípadoch, jeho telo bolo
následne spálené. Je až zaujímavé, s akou podobnosťou sa stretávame v
rôznych, od seba nezávislých prípadoch. "To,
že ľudia považovali za upírov niektoré choroby alebo vrodené vady sa
ešte chápať dá. Dodnes ale nevieme prísť na to, ako je možné, že telá
zosnulých, aj po dlhšom čase obsahovali čerstvu krv. To sa uvádza aj v
oficiálnych zápisoch, v mnohých, od seba nezávislých prípadoch. Krv
veľmi krátko po smrti stuhne a vyschne", uvádza folklórista Paul Barber.
Upírstvo má teda v ľudskej histórii dve tváre. Zatiaľčo dnes už takmer
nikto na upírov neverí a na stole máme racionálne vysvetlenia v podstate
všetkých upírskych symptómov, stále je tu malé percento nejasností, ako
oficiálne úradné záznamy, veľké množstvo svedkov a tak ďalej. A tak
možno predsa len platí, že aj to, čo "jedna baba povedala", môže mať v
skutočnosti svoj reálny základ, hoci bol postupom času pozmenený. Možné,
je všeličo.