Vidia deti duchov ?
Vidia deti duchov ?
Vraví sa, že mnohé deti dokážu do určitého veku vidieť duchov. Pre
mnohých dospelých je ťažké tomu uveriť, no ešte ťažšie je to hodnoverne
dokázať. Tí z nás, ktorí tomu veria, sú presvedčení, že deti dokážu
vnímať duchov preto, lebo sú ich myšlienky ešte stále čisté a z
paranormálnych vecí nemajú strach. Avšak je to pravda ? Môžu deti
skutočne vidieť duchov, alebo je to len hra ich bujnej detskej fantázie ?
Podľa štatistík detských psychológov, až dve tretiny detí zažívajú
počas svojho detstva nevysvetliteľné udalosti. 85% z nich sa neskôr
dokáže racionálne vysvetliť. Ale stále tu ostáva zvyšných 15%, pri
ktorých musíme aj my pripustiť, že sa tieto veci skutočne môžu diať.
Na potvrdenie alebo vyvrátenie týchto skutočností sa uskutočnilo už
veľké množstvo rôznych štúdií a pozorovaní. Aj vďaka nim vieme, že
detský mozog sa dosť zásadne odlišuje od mozgu dospelého človeka.
Predpokladá sa, že za rozdielne vnímanie sveta okolo nás môžu mozgové
vlny. Stav našej mysle ma totiž silný vplyv na to, čo môžeme vidieť
alebo počuť. Zdá sa, že práve deti do istého veku ešte majú prirodzený
stav mysle, na čo duchovia dokážu reagovať.
Deti sú totiž otvorené všetkým možnostiam. Každá skutočnosť je pre nich
nová a vzrušujúca. Nemajú problém pripustiť si existenciu duchov a aj
preto sú viac vhodné na započatie kontaktu s nimi.
Deti majú obrovskú predstavivosť a nevedia úplne hodnoverne vyhodnotiť,
čo je skutočnosť a čo skutočnosť nie je. Ale vôbec sa nad tým
nepozastavujú, nepremýšľajú o tom. Ako dieťa, každý z nás určite zažil
hneď niekoľko paranormálnych udalostí. Na niektoré sme zabudli, na iné
nie. Niektoré boli skutočné, iné nie.
Mozog dospelého človeka a mozog dieťaťa sa od seba neodlišujú len z
hľadiska mozgových vån, ale aj z hľadiska fyzických parametrov.
Prevratné zmeny sa začnú diať okolo jedenásteho roku života. Tieto zmeny
môžu, ale nemusia mať priame spojene s tým, či dieťa bude aj naďalej
vidieť duchov, alebo nie. Veľa totiž záleží aj na jeho záľubách,
aktivitách a na tom, čomu sa dieťa venuje a ako svoj mozog "pestuje".
Práve tento fakt my dospelí vnímame ako prirodzený vývoj. Väčšina z nás
už vyrástla z imaginárnych kamarátov, z nočných môr a z množstva iných
vecí. Niektoré z nich boli naozaj vymyslené, iné mohli byť skutočné.
Niektorých ľudí však paranormálne javy zaujímajú aj naďalej a ich záujem
pretrváva ďalej do dospelosti. Je to niečo, čomu sa aktívne venujú, a
preto to môže v ich živote aj naďalej pokračovať. Jedným z dôvodov,
prečo väčšina dospelých už viac nemôže vídavať duchov je fakt, že sa v
istom veku začneme reálne zamýšľať nad tým, čo je skutočnosť a čo
skutočnosť nie je. Prirodzeným výberom potom usúdime, čo je racionálne a
odsúdime to, čo racionálne (podľa nás) nie je. A presne v tomto robíme
chybu – pripúšťame, že duchovia môžu skutočne existovať, ale nie sme o
tom úplne presvedčení. Deti sú v tomto smere úplne iné. Veria všetkému,
čo vidia a veria, že všetko je možné. Ich myseľ jednoducho príjme každý
podnet bez ďalších pochybností.
Väčšina ľudí, ktorí čítajú tieto riadky sú už pochopiteľne v štádiu
dospelosti, alebo sa k nej aspoò približujú. Z toho dôvodu sú už pre nás
tieto informácie passé. Ako ale reagovať, keď raz budeme mať vlastné
deti, ktoré sa zrazu začnú stýkať so svojim imaginárnym priateľom ?
Niektoré deti sú viac citlivé na metafyzický svet, ako ostatné. Z toho
dôvodu môže nastať viacero situácií. Zatiaľčo to niektorým môže vadiť,
iným takýto kontakt prekážať vôbec nemusí. Ak máte podozrenie, že vaše
dieťa vídava ducha, alebo duchov, v žiadnom prípade netreba robiť
paniku. Jediné,
na čo je treba dať si pozor je, aby dieťa netrávilo so svojim
imaginárnym kamarátom väčšinu svojho času. Je treba zabezpečiť, aby
trávilo svoj čas aj s ostatnými deťmi, prípadne s dospelými a aby sa
venovalo aj iným aktivitám. Ak je o toto postarané, netreba sa
znepokojovať.
Väčšina duchov nám totiž nechce ublížiť. Väčšinou len chcú zanechať
nejaký odkaz, alebo správu, nič viac. Nie je dôvod sa ich báť. Hoci
existuje niekoľko prípadov agresívnych duchov, sú skôr výnimkou. Navyše,
takmer každý duch je naviazaný na konkrétne miesto, a tak sa v prípade
problémov dá situácia väčšinou vyriešiť obyčajným presťahovaním sa.
Oveľa nepríjemnejšia pre nás však môže byť situácia, kedy sa nás dieťa
začne vypytovať otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Samozrejme, nikto z
nás nevie všetko. Ale deti očakávajú na všetky svoje otázky aj odpovede a
verte, že väčšina z nich vie aj veľmi dobre vycítiť, kedy im odpoviete
pravdu. Očakávajú podporu. Je preto lepšie odpovedať "neviem, poďme to
zistiť", ako si vymýšľať rôzne nezmysly. Dieťa potrebuje vidieť
prejavený záujem. Je treba sa s ním o tom porozprávať, vypočuť ho. Treba
si nájsť čas pozorne si vypočuť celý príbeh. Získané informácie nám
pomôžu zhodnotiť situáciu a dospieť k záveru, či naše dieťa má kontakt s
duchom, alebo nie. Nezabúdajme, že to, čo nám naše dieťa hovorí, má byť
pre nás dôležité. Ak nadobudne pocit, že nás to nezaujíma, alebo tomu
nevenujeme dostatočnú pozornosť, nepovie nám celý príbeh.
Deti u nás dospelých hľadajú v prvom rade ochranu. Je preto dôležité
monitorovať situáciu medzi dieťaťom a jeho novým kamarátom. Nezabudnime
sa preto každých pár dní opýtať, ako sa nášmu novému kamarátovi darí.
Opýtajme sa, aké hry spolu hrajú, o čom sa rozprávajú a podobne. Ak
spozorujeme, že je dieťa začína byť stresované, nervózne, alebo je stále
viac a viac utiahnuté od svojich skutočných kamarátov a rodiny,
okamžite sa s ním porozprávajte a snažte sa nenásilnou formou zistiť, čo
jeho imaginárny kamarát robí, že to u neho vyvoláva takéto konanie.
Úplne najhoršia reakcia je začať dieťa presviedčať, že žiadni duchovia
nie sú a že si celý príbeh vymyslelo. Ak dieťa skutočne zažilo
paranormálnu udalosť a vy mu poviete, že duchovia neexistujú, ostane
veľmi zmätené. Navyše, je veľmi pravdepodobné, že už vám nikdy viac o
žiadnom ďalšom zážitku nepovie ani slovo, pretože cíti, že mu neveríte.
Väčšina odborníkov je teda presvedčená, že deti skutočne môžu vidieť
duchov. Je len na nás, ako sa k tomu postavíme.