Vlkolaci
Vlkolaci
Vlkolaci (niekedy nesprávne označovaní ako vlkodlaci) sú podľa tradícii
žijúce bytosti, ktoré majú schopnosť premeniť sa na vlka. Po tom, ako sa
tak stane, disponujú všetkými vlčími schopnosťami. Príbehy o vlkolakoch
existujú už odpradávna, zmienku o nich môžeme nájsť dokonca už v
kmeňoch starých Indiánov zo Severnej Ameriky, ale najväčší rozmach zažil
tento fenomén v rokoch 1400 až 1600, a to predovšetkým v krajinách
dnešnej Škandinávie. V tom čase ľudia verili, že vlkolaci získavajú
svoje schopnosti od diabla. Žili ako normálni ľudia, až do doby, kedy
začali uctievať diabla. Fenomén vlkolakov však úplne nevymizol. Niekoľko
pozorovaní vlkolakov je hlásených dodnes. Čo to vlastne vlkolaci sú ?
Sú tieto mýty postavené aj na nejakých konkrétnych faktoch alebo sú to
len zveličené historky ? Na tieto otázky sa snažili odpovedať aj
experti. Niektorí hľadali nadprirodzené riešenie, iní zase vedecké
vysvetlenie. Na ktorú stranu sa prikloníte vy ?
Mytologické vysvetlenie vlkolakov
Hlavne v stredoveku prevládal názor, že vlkolaci sú posluhovačmi
samotného diabla. Výzor vlkolakov sa v rôznych kultúrach dosť líši, ale
najčastejšie ich opisujú ako bytosti na nerozoznanie od vlkov, s tým
rozdielom, že nemajú chvost, majú ľudské oči a hlas. Po tom, ako sa
navrátia do svojej ľudskej formy, cítia sa zoslabnutí a trpia dosť
silnou depresiou, nakoľko sú si vedomí svojich zlých skutkov. Jedným
spoločným znakom vlkolakov vo všetkých kultúrach je však to, že si
vlkolaci radi pochutnajú na čerstvo pochovaných mŕtvolách.
Ako sa človek vlastne stane vlkolakom ? V rôznych kultúrach opäť
nachádzame rôzne možnosti. Asi najznámejším je nasadiť si na nahé telo
opasok z vlčej kože. V ďalších prípadoch sa spomína namazanie tela
špeciálnou masťou, či napitie sa dažďovej vody z vlčej stopy. V Ruskom
folklóre zase nájdeme zmienku, že vlkolakom sa stáva siedmy syn siedmeho
syna. Najčastejšie sa však spomína práve spolčenie sa so Satanom a
plnenie rôznych jeho „úloh“, medzi nimi aj jedenie ľudského mäsa.
Čo sa odolnosti týka, povesti spomínajú odolnosť vlkolakov voči
strieborným zbraniam a vysokú odolnosť voči ostatným typom zbraní a
útokov. Na rozdiel od upírov, sú odolní aj voči svätým symbolom, ako
kríž alebo svätená voda. Podľa mnohých kultúr, jediným spôsobom, ako sa
chrániť pred útokmi vlkolakov je imelo alebo pšenica. Na zbavenie
prekliatia sa používali tri spôsoby. Exorcisticky, chirurgicky a
medicínsky. Prvé dva spôsoby zrejme vysvetľovať nemusíme. Pri
medicínskej forme liečenia sa používal vývar z pribilinca.
Vedecké vysvetlenie vlkolakov
Kontaminácia jedla
Stravovacie návyky, hlavne stredovekých roľníkov mohli byť jednou z
príčin vlkolackého sebalkamu. Tzv. „námeľová infekcia“ či už na žite
alebo obilí bola v období stredoveku pomerne častá. Je to vlastne typ
huby, ktorý rastie na obilí, a to hlavne počas vlhkých rokov alebo po
veľmi tuhej zime. Látky obsiahnuté v tejto hube sú chemicky veľmi
podobné látkam v LSD, čiže spôsobujú silné halucinogénne účinky. Podobne
ako u modernej drogy, aj otrava týmito hubami spôsobovala halucinácie,
hystériu a paranoiu. Otrava zjedením chleba alebo iného jedla, v ktorom
sa nachádzali stopy húb mohla v jedincovi vyvolať také stavy, že si sám o
sebe myslel, že je vlkolak, alebo mal halucinácie a predstavoval si,
ako na neho celá dedina ukazuje, že on je vlkolakom. Avšak tento
argument otravy hubami stojí na pomerne tenkých nohách, nakoľko príbehy o
vlkolakoch sa nachádzajú aj v povestiach krajín, v ktorých táto huba
nerastie.
Umelo vyvolaná halucinácia
Niektoré záznamy spomínajú v súvislosti s premenou na vlkolaka nanášanie
si na telo špeciálnu masť a následné inhalovanie jej výparov. Hlavnými
prísadami tejto masti boli ľúľkovec zlomocný a baklažán, čo mohlo
spôsobiť halucinácie alebo vidiny premeny tela. To by mohlo vysvetliť,
prečo postihnutá osoba skutočne verila tomu, že je vlkolak alebo sa aj
tak správala.
Fyzická alebo duševná nemoc
Moderní lekári si myslia, že osoby, ktoré si mysleli, že sú vlkolaci
mohli trpieť jednou z nasledujúcich chrôb: besnota, porucha metabolizmu,
hypertrichóza (nadmerné ochlpenie) alebo duševná porucha. Kmeňový vírus
prenášaný predovšetkým psami, vlkami ale aj líškami a inými zvieratami
môže spôsobiť besnotu. Vírus zasahuje centrálny nervový systém
nekontrolovateľné vzrušenie a bolestivé kontrakcie krčných svalov, ktoré
bránia postihnutej osobe piť. Osoba postihnutá besnotou zomiera
najneskôr do štyroch dní.
Čo sa týka poruchy metabolizmu, ide o dedičnú chorobu. Biochemik David
Dolphin tvrdí, že príznaky tejto poruchy sú dosť podobné príznakom
vlkolactva. Jedným z nich je napríklad fotosenzitivta, pri ktorej trpí
postihnutá osoba dosť silnými bolesťami pri pobyte na slnku, a preto sa
pohybuje skôr v tieni alebo po tme. V ďalšom štádiu nemoci má už osoba
bledú pokožku a začína na viacerých miestach zarastať. V poslednom
štádiu už choroba napadá aj oči, nos a uši. Choroba je často sprevádzaná
aj psychickými poruchami, počnúc miernymi záchvatmi, až po hystériu.
Čo sa duševných porúch týka, existuje porucha v takej časti mozgu, ktorá
je zodpovedná za výzor nášho tela. Štúdia dvoch pacientov trpiacich
onou poruchou ukázala, že v práve v tejto oblasti mozgu mali nezvyčajnú
aktivitu. Pri tejto poruche si pacient skutočne myslí (a aj cíti), že sa
jeho telo deformuje. V skutočnosti to však nie je pravda.
Odborníci napokon dospeli k záveru, že pacienti trpiaci lykantropiou si o
sebe skutočne myslia, že sa premenili na nejaké zviera. To, že sa
menia, si však v skutočnosti len predstavujú vo svojej hlave. Ïalšími
štúdiami sa podarilo lykantropiu rozdeliť na dve štádiá:
* Pacient sa už niekedy v minulosti cítil alebo sa cíti ako zviera
* Pacient sa správa tak, ako keby bol zviera, t.j. vrčí, alebo chodí po štyroch
Mytologické, aj vedecké vysvetlenia máme za sebou a je len na nás, ku
ktorým sa prikloníme. Otázkou však ostáva, čo alebo koho videli očití
svedkovia ?