Zombie - sú skutoční ?
Zombie – sú skutoční ?
Chodiace mŕtvoly. Pri vyslovení slova zombie si väčšina z nás
pravdepodobne predstaví obraz mŕtveho človeka, pomaly kráčajúceho s
vystretými rukami, lesklými očami a s odpadávajúcimi hnijúcimi časťami
tela. Títo mŕtvi ľudia, ktorí boli privedení späť k životu sú hlavnými
postavami mnohých hororových filmov. Ale je to skutočná interpretácia
zombie ?
Možno sa to bude zdať mnohým neuverieľné, ale zombie skutočne existujú.
Avšak, nie v takej podobe, v akej si ich väčšina z nás predstaví. V
našich končinách sa s niečim podobným stretávame pravdepodobne len v
televízii, avšak existujú štáty, kde je pojem zombie pomerne bežným
javom. Zombie je fenoménom, často spájaným s náboženstvom voodoo. Toto
náboženstvo je silno zakorenené prevažne v strednej a západnej Afrike.
Napríklad v Benine je dokonca národným náboženstvom, ku ktorému sa hlási
vyše 60% celkovej populácie (asi 4,5 milióna obyvateľov). Toto
náboženstvo je veľmi rozšírené aj na Haiti, odkiaľ pochádza väčšina
príbehov so zombie.
Čo teda hovoria legendy ? Zombie sú osoby, ktoré "zomreli", avšak nie sú
skutočne mŕtve. Sú nažive, alebo lepšie povedané v stave, často
označovanom ako "nemŕtvy". Do tohto stavu sú privedení voodoo kňazmi,
nazývanými aj bokori. Bokori odvedú svoje obete na odľahlé miesto, kde
na nich praktizujú jeden zo svojich voodoo rituálov. Údajne dokážu
vyrobiť z extraktu z ryby Fugu veľmi účinnú látku, ktorá po absorbovaní
do tela obete spôsobí, že osoba veľmi zoslábne a vyzerá ako mŕtva. Môže
sa síce hýbať, jesť, počuť a hovoriť, ale nemá žiadnu pamäť a žiadny
prehľad o svojom zúboženom stave. Je ako bábka bez duše, ktorá je veľmi
jednoducho manipulovateľná.
Medzi najznámejšie "zombie" prípady patrí prípad Clairviusa Narcissa z
dedinky L' Estere, z roku 1962. Ten, hoci doteraz nemal žiadne zdravotné
problémy, zrazu náhle umiera. Kvôli extrémne vysokým horúčavám sa na
Haiti telá pochovávajú takmer okamžite, aby sa zabránilo ich rozkladu.
Vo väčšine prípadov je osoba pochovaná najneskôr do šiestich hodín od
svojho úmrtia. Tieto osoby však nemusia byť úplne mŕtve. Môžu upadnúť do
kómy, alebo prežívať klinickú smrť. A práve tieto situácie využívajú
voodoo kňazi – bokori. Zúčastňujú sa na pohreboch zosnulých a vytipujú
si osoby, o ktorých si myslia, že nie sú úplne mŕtve. Tie potom od
smútiacej rodiny odkúpia za určitý poplatok. A práve takouto osobou bol
aj Clairvius. Jeho mŕtvolu rodina predala voodoo kňazovi. Ten si jeho
nebohé telo prišiel vyzdvihnúť po pohrebnom obrade.
O 18 rokov neskôr, v roku 1980, jedného pekného jarného dňa, dorazil na
miestny trh v dedinke L' Estere neznámy muž. Jeho chôdza bola ťažká, oči
bezduché. Okoloidúci sa len so strachom prizerali tomu, ako sa pomaly
blíži k miestnej žene – Angeline Narcissovej. Po tom, ako sa jej
predtavil, žena od úžasu omdlela. Meno, ktoré jej povedal, bola
chlapčenská prezývka jej zosnulého brata – Claiviusa Narcissa. Meno,
ktoré mohla poznať len jeho rodina. Meno, ktoré nikto nikdy nevyslovil
od jeho pohrebu v roku 1962. Claivius jej neskôr vyrozprával svoj
príbeh. Údajne pracoval na farme ako otrok, spolu s asi stovkou ďalších
"zombíkov". Celých 18 dlhých rokov. Jedného dňa im však dozorca zabudol
podať drogu, ktorá ich udržovala v stave tranzu a niekoľkým z nich sa
navrátila ich myseľ. Okamžite využili situáciu a z farmy utiekli.
Claivius bol jedným z tých, ktorým sa ich pamäť po čase vrátila úplne.
Istá dáma menom Felicia Felix-Mentorová však nemala toľko šťastia. 29
rokov po jej "smrti" ju našli prechádzať sa nahú na okraji dediny.
Stratila schopnosť hovoriť a nebola schopná žiadneho inteligentného
prejavu. Počas doby, ktorú strávila ako zombie bol jej mozog nenávratne
poškodený.
Ohromený týmto prípadom, Dr. Wade Davis, etnobiológ z Harvardskej
univerzity sa osobne vydal na Haiti, aby odhalil pravdu o týchto
prípadoch. Zistil, že praktizovanie "zombizmu" nie je na Haiti ničím
výnimočným. K jeho poznatkom sa nedávno pridal aj Dr. Lamarque Douyon,
riaditeľ psychiatrického centra v Port-au-Prince, Kanada. Ten sa snažil
celých 25 rokov vysvetliť fenomén zombizmu v krajine, kde je čiara medzi
uveriteľnými a neuveriteľnými vecami veľmi tenká. O pár mesiacov
vydávajú správu, v ktorej tvrdia: "zombizmus existuje a je to spoločenský fenomén, ktorý môže byť logicky vysvetlený".
Dr. Douyon a Dr. Davis sa počas svojho pobytu na Haiti stretli s
údajnými zombie, ako aj s obávanými bokormi. Na vzorke 15 ľudí sa im
podarilo zistiť, že zombíci boli prevažne ľudia tŕpiaci epilepsiou,
nepríčetnosťou, alkoholizmom alebo mentálnou retardáciou. Práve prípad
Clairviusa Narcissa im poskytol vcelku dobré dôkazy. Ten podľa lekárskej
správy zomrel v roku 1962 v nemocnici Alberta Schweitzera. Avšak, viac
ako 200 ľudí ho viac krát videlo a spoznalo aj po jeho smrti. Dr. Douyon
si myslí, že najlepším vysvetlením pre tento prípad je, že Narcisse bol
otrávený. Otrávený jedom, ktorý spôsobil stav, že jeho vitálne funkcie
nevykazovali žiadne známky činnosti. Dr. Davisovi sa dokonca podarilo
získať vzorku takejto látky priamo od jedného z bokorov. Prípravok
obsahuje veľmi silné anestetiká, halucinogény a chemikálie, ktoré
postihujú srdce a nervový systém. Látka tiež obsahuje veľmi silný
nervový jed zvaný tetrodotoxin.
Poukazuje pritom na ďalší možný zdroj vysvetlenia – japonskú
zdravotnícku literatúru. Mnoho japoncov je totiž každoročne otrávených
práve tetrodotoxinom, a to výsledkom zle pripravenej ryby Fugu, ktorá je
základom pre pokrm Sushi. Dr. Davis zistil, že prípady priotrávených
japoncov nesú podobné znaky ako v prípade haitských zombie. Takmer každý
symptóm, ktorý doktori opisovali v prípade Narcissa, od počiatočných
problémov s dýchaním, cez neskoršiu paralýzu, až po stratu mentálnych
schopností, bol totožný s prípadmi japonských priotrávení sa touto
rybou. Minimálne v dvoch prípadoch boli japonské obete vyhlásené za
mŕtve, avšak prebrali sa tesne pred pohrebom. Tiež sa potvrdila
informácia, ktorú Dr. Davisovi povedal jeden z bokorov. Účinok jedu
závisí od jeho dávky. Príliš veľká dávka osobu zabije úplne a jej
oživenie už nebude možné. Avšak, aj pri správnej dávke, musí byť
"nemŕtvy" oživený nanjeskôr do šiestich hodín, inak zomrie,
pravdepodobne následkom udusenia.
Ako sú však zombie oživovaní ostáva záhadou. Obaja, Dr. Davis aj Dr.
Douyon počuli príbehy o voodoo rituáloch na cintorínoch alebo
pohrebiskách, kde bokori skáču po zemi a vyslovujú akési "zaklínadlo",
avšak ani jeden z dvojice nemal tú česť vidieť takýto rituál na vlastné
oči. Dr. Davis sa dozvedel, že po tom, ako je osoba oživená, musí
skonzumovať pokrm vyrobený z paradajok a durmanu. Takýto zombie je potom
odvedený v stave omámenia, zvyčajne ako otrok na niektorú z fariem.
Narcisse, ktorý strávil niekoľko rokov ako takýto otrok tvrdí, že takíto
zombie nie sú veľmi výkonnými pracovníkmi.
"Aj najľahšia práca si vyžaduje obrovské množstvo síl. Moje zmysly boli
tak oslabené, že aj najmenší pohyb som videl rozmazane a kolísavo, ako
niekde na mori", opisuje svoje zážitky Claivius Narcisse.
Dr. Davis poslal vzorky zombie tohto jedu do laboratórii v Európe a v
Spojených štátoch, kde sa momentálne testujú na laboratórnych krysách.
Práve podobné experimenty viedli v minulosti k objaveniu kurare
(rastlinný jed používaný primitívnymi kmeňmi na napúšťanie šípov), ktorý
sa v súčasnosti používa na paralyzovanie svalov počas operácií.
Tetrodotoxin si tiež môže jedného dňa nájsť pevné miesto v niektorom z
odvedví zdravotníctva. Záhadou však nepochybne ostáva, aké rituály
používajú kňazi voodoo na oživenie svojich obetí a ako je vôbec možné,
že človek dokáže prežiť niekoľko hodín bez základných vitálnych funkcií,
keď je všeobecne známe, že ľudský mozog dokáže byť bez kyslíka
maximálne šesť až desať minút. Mnohé otázky ostávajú aj naďalej záhadou.