Atómová bomba - novodobý vynález, alebo antická zbraň ?

Atómová bomba – vynález štyridsiatych rokov alebo antická zbraň ?

„Ako prvá krajina vyrobili atómovú bombu Spojené štáty v roku 1945“ - tak tejto definícii z wikipedie môže už čoskoro odzvoniť. Nové objavy totiž ukazujú, že fakty o Mezopotámii ako kolíske ľudskej civilizácie datujúce sa niekedy do obdobia 10 000 rokov pred Kristom sú stále väčšou a väčšou utópiou. Či už sú to 13 500 ročné ruiny mesta v oblasti Nevale Çori, alebo neuveriteľných 17 000 rokov staré Tiahuanaco, faktom ostáva, že vyspelé civilizácie tu boli dávno predtým, ako sa písal rok 10 000 pred Kristom.

Ako sa však ukazuje, ani naša predstava o technickej vyspelosti vtedajších kultúr nemusí byť správna. Dodnes nedokážeme pochopiť, ako mohli primitívne civilizácie postaviť tak majestátne stavby ako Veľkú pyramídu, či Stonehenge s tak neuveriteľnou presnosťou a orientáciou na hviezdy, prípadne ako je možné, že naši dávni predkovia mali podrobný prehľad o vesmíre a ako zistili detaily o rôznych vesmírnych telesách. Nie je však naša predstava o „primitivizme“ trochu mylná ? Boli naši predkovia skutočne ľudkovia na koníkoch s palicou v ruke, alebo to boli civilizácie, ktorých technickú vyspelosť my sotva dosahujeme ? Stále viac pribúdajúcich objavov a dôkazov s tým spojených ukazuje, že správna odpoveď by mohla byť odpoveď druhá.

Antické mestá zničené atómovým výbuchom ?

Ruiny miest Mohenjo-Daro a Harappa, objavených ešte krátko po roku 1921 sú vysoko rádioaktívne. O ich histórii nevieme prakticky nič s jedinou výnimkou – obe boli náhle zničené. V meste Mohenjo-Daro je všetko skryštalizované a roztopené. Väčšina kamenných tehál, z ktorých boli obydlia postavené je roztavených z jedného a toho istého smeru, čo jasne naznačuje výbuch. Ďalšie vykopávky odhalili celkovo 44 ľudských kostier v uliciach mesta, ktoré ležali na bruchu a boli vtlačené do zeme. Našli sa dokonca kostry matky, otca a ich dieťaťa, ktoré ležali na bruchu, držiac sa pritom za ruky. Akoby skaza prišla tak nečakane, že sa ani nestihli skryť. Všetky kostry boli pritom vysoko rádioaktívne, a to aj napriek tisíckam rokov, počas ktorých ležali pod zemou. V súvislosti s týmito dvoma mestami sa nám priam nedá nespomenúť Biblický príbeh o mestách Sodoma a Gomora. Popis udalostí v starozákonných textoch hovorí skôr, či sa to niekomu páči alebo nie, o jadrovom výbuchu, navyše dopredu plánovanom. Paralelou ak nie tou istou udalosťou je zničenie mesta Mohenjo-Daro v Indii. Kniha Genesis, kapitola 19 (Genesis 19:24-25) totiž hovorí doslova:

*24 A Pán dal padať na Sodomu a Gomoru síru a oheň z neba
*25 A zničil tie mestá i celé okolie Jordánu so všetkými obyvateľmi mesta a so všetkým poľným rastlinstvom.

Na severe Indie bolo nájdených aj zopár iných miest, ktoré nesú známky atómového výbuchu. Mesto Rajasthan nachádzajúce sa asi 15km západne od mesta Jodhpur sa tiež radí medzi takéto miesta. Už nejaký čas Indická vláda pozorovala zvýšený výskyt rakoviny v tejto oblasti, no až následné vykopávky odhalili asi 5 štvorcových kilometrov veľkú plochu pokrytú vysoko rádioaktívnym prachom. Rádioaktivita v oblasti bola dokonca tak vysoká, že Indická vláda sa rozhodla vysťahovať obyvateľov z oblasti a uzavrieť ju pre verejnosť. Výskumníci sa zhodli na tom, že v oblasti nastal atómový výbuch približne o veľkosti výbuchu v Nagasaki, približne pred 8 až 12 tisíc rokmi, ktorý zničili väčšinu budov a zabil cirka 500-tisíc ľudí.

Atómová vojna medzi antickými civilizáciami ?

Je toto dôkazom, že Ramova ríša (dnešná India) bola zničená jadrovou vojnou? Okrem už spomínaných existuje aj niekoľko iných miest nesúcich známky obrovského výbuchu. Jedno z nich sa nachádza na území medzi riekou Ganga a pohorím Rajmahal. Obrovské masy stien, mestských opevnení a obydlí sú stavené dokopy. Vzhľadom na to, že v okolí nie sú žiadne príznaky výbuchu vulkánu, túto obrovskú teplotu mohol spôsobiť len atómový výbuch. Celé mesto bolo totálne vyhladené. Vek kostier sa odhaduje minimálne na obdobie 2500 rokov PNL.

Ďalším možným znakom atómovej vojny je obrovský kráter neďaleko mesta Bombaj. Kráter má takmer presný kruhový tvar s priemerom 2154 metrov. V kráteri a ani v jeho okolí sa nenašli žiadne stopy meteorického pôvodu, a tak sa výskumníci zhodli na tom, že sa v tomto prípade nejednalo o dopad meteoritu. Avšak indície o obrovskom výbuchu (pri ktorom vznikol tlak vyše 600 000 atmosfér) sú na mieste úplne jasné (napríklad čadičové guľôčky skla, obrázok č.2).

Obrázok č.2

Nie je síce celkom jasné, akú dôveryhodnosť majú rôzne eposy našich predkov, ale predpokladá sa, že ich základ alebo základná idea je odvodená od skutočnosti. Nie len v knihe Genesis, ale aj v Indických eposoch sa nachádzajú zmienky o možných atómových zbraniach. Napríklad v epose Mahabharata sa nachádzajú nasledujúce riadky:

„Jediná rana, ktorá v sebe niesla silu a moc celého vesmíru. Skrývala v sebe svietiaci stĺp dymu a ohňa a žiarila viac ako tisíc Sĺnk na oblohe. Zvislý výbuch so svojimi vlajúcimi oblakmi sa po zásahu rozpínal ako slnečník. Bola to neznáma pomsta, železný blesk, obrovský posol smrti, ktorý ich obrátil na prach. Mŕtvoly boli tak spálené, že nebolo možné ich rozoznať, keramika sa rozliala a vtáky obeleli. Po zásahu bolo všetko napadnuté. Ľudia strácali vlasy a nechty a bojovníci sa darmo stavali pod prúdy vody, posol smrti si aj tak po čase vzal ich životy.“

Až do čias Hirošimy a Nagasaki si ľudstvo nevedelo vysvetliť, aká zbraň mohla mať takéto devastačné účinky, aké sa opisujú v antických eposoch. Teraz, keď už poznáme účinky atómovej bomby, môžeme takmer s určitosťou povedať, že tisícky rokov staré eposy hovoria práve o nej. Otrava rádioaktivitou má za následok vypadávanie vlasov a nechtov a darmo, i ostatné opisované javy jednoznačne patria do kolonky atómového výbuchu.

Antické mestá, ktorých steny a keramika boli roztavené a roztopené neboli devízou len starovekej Indie, ale obdobné vykopávky sa podarilo odborníkom odkryť napríklad aj v Škótsku, Francúzsku, Turecku, či iných miestach. Neexistuje iné vysvetlenie pre „zosklovatenie“ všetkých kamenných domov a opevnení, iba atómový výbuch.

V roku 1850 objavil americký bádateľ kapitán Ives William Walker ruiny neznámeho mesta na území Údolia Smrti. Teda aspoň to, čo po meste ostalo. Na rozlohe asi 1,5km boli stále viditeľné obrysy ulíc a domov. Južná strana väčšiny domov bola roztavená a „zosklovatená“. Walker usúdil, že mesto sa stalo obeťou sopky. Avšak až neskôr sa zistilo, že v blízkosti sa žiadna sopka nenachádza. Walker neskôr vo svojej správe uviedol:

„Celý región medzi riekami Gila a San Juan je pokrytý pozostatkami. Ležia tam ruiny mesta, ktoré bolo pravdepodobne pomerne rozsiahle. Veľká časť ruín je z južnej časti spálená, a po celej oblasti som našiel dosť veľa kráterov a roztaveného kamenia. Musela tu vzniknúť obrovská teplota, až tak veľká, že roztavila kamene a kov. Domy a dláždené cesty majú na sebe obrovské trhliny, akoby ich niekto prešiel obrovským pluhom.“

Už v článkoch desať najvyspelejších civilizácii alebo iná verzia minulosti ľudstva sme pootvorili dvere faktom, ktoré nekompromisne posúvajú hranicu ľudských dejín oveľa viac do minulosti. Hoci bol tento článok venovaný predovšetkým atómovým zbraniam a možnosti ich použitia pred tisíckami rokov, ďalšie dôkazy hovoria aj o iných technologicky vyspelých metódach, ktoré naši predkovia používali. Je zaujímavé, že sa verejnosť nedokáže odlepiť o teórie Mezopotámie, prípadne Adama a Evy. Tieto teórie boli už dávno prelomené, no nevenuje sa im žiadna pozornosť. A tak sme sami zvedaví, dokedy sa na školách budeme učiť o vzniku ľudskej civilizácie medzi riekami Eufrad a Tigris alebo o „primitívnych“ civilizáciách, ktoré sa postupne vyvinuli až na úroveň dnešnej – supermodernej civilizácie.