Prepólovanie Zeme
Čo to je vlastne prepólovanie ?
Ide o zmenu magnetických plov Zeme zo severného na južný a z južného na
sverný. K prepolovaniu na Zemi došlo už mnohokrát. K prepólovaniu
dochádza vždy vtedy, keï je elektromagnetické pole zeme najviac
oslabené. Oslabovanie elektromagnetického poľa spôsobuje spomalenie
rotácie zemského jadra. Prepólovanie môže trvať niekoľko dní, ba dokonca
len niekoľko hodín. Bolo to zistené podla lávových vzoriek, ktoré tuhly
behom prepólovania. Pred prepólovaním varoval aj Albert Einstein.
Prepólovanie spôsobí elektromganetické vlny, ktoré aktivujú sopečnú
činnosť do takej miery, že by sopečný prach mohol pokryť oblohu na celej
Zemi, čaká nás zmena klímy, záplavy a masívne zemetrasenia hlavne v
krajinách s veľkými tektonickými zlommi.
Údaje namerané v posledných rokoch sú varujúce: od roku 1979 klesá
intenzita geomagnetického poľa o 1,7 percenta ročne. Je to desaťkrát
viac, ako vedci očakávali. Je možné, že sa blíži chvíľa, keï dôjde k
jeho prepólovaniu. Sever sa stane juhom, juh severom. Tento jav, o
ktorom sa v posledných dvoch rokoch vo vedeckých kruhoch veľmi často
hovorí, vraj spôsobí chaos nielen medzi migrujúcimi vtákmi, veľrybami a
ïalšími živočíchmi (ktoré sa riadia podľa magnetických siločiar).
Zámena pólov by sa zrejme tragicky podpísala aj pod našu techniku –
zrútili by sa napr. navigačné systémy, skomplikovala letecká doprava, a
ani satelity na obežnej dráhe by sa nevyhli problémom. Existujú takisto
aj názory, že by to mohlo vyhladiť väčšinu pozemského života.
Vedci dokážu históriu takýchto zmien rozlúštiť vïaka stopám uloženým v tuhnúcej magme, ktorá vytiekla na povrch Zeme.
Nahliadnutím do minulosti sa však o samotnom fungovaní magnetického poľa
príliš veľa nedozvieme. Odborníci tvrdia, že ho treba začať aktívne
skúmať.
Cesta do stredu Zeme
Podľa profesora fyziky Caryho Foresta z Wisconskej univerzity v Madisone
najlepšie by bolo dopraviť príslušné senzory priamo do stredu zemegule.
V súčasnosti je to však iba sen, preto bolo treba vyrobiť magnetické
pole v podzemnom bunkri.
S pomocou Národnej vedeckej nadácie americkí bádatelia zostrojili
zariadenie, ktoré obsahuje kubický meter tekutého sodíka. V rámci pokusu
tam vzniká energia, potrebná na vytvorenie magnetického poľa rovnakým
spôsobom, akým ho produkuje naša planéta. „Všetky telesá vo vesmíre majú
svoje magnetické pole. Tu sme zostrojili jeho najjednoduchšiu verziu,“
hovorí Forest. Spolu so svojimi univerzitnými kolegami vyvíjal toto
zariadenie päť rokov.
Hoci podobných experimentálnych pracovísk existuje na svete šesť, madisonské je najväčšie.
Guľa či prstence?
Základné otázky, na ktoré sa Cary Forest snaží odpovedať, znejú asi
takto: Ako rýchlo rastie prirodzené magnetické pole? Kedy sa jeho rast
zastaví? Čo spôsobuje jeho zastavenie? V laboratóriu môžu otočiť
gombíkom a sledovať, čo sa stane...
Vnútri oceľovej gule v podzemí sa krútia dve protiľahlé vrtule a miešajú
tonu tekutého sodíka – hustého striebristého kovu, ktorý má pri izbovej
teplote konzistenciu mäkkého syra. Vrtule poháòajú dva elektromotory s
cieľom priblížiť pokusné prostredie čo najviac skutočným prúdom, ktoré
panujú v zemskom jadre. Ale, ako sa vedec priznáva, najradšej „by videl
onú skutočnú guľu roztaveného kovu, ktorá vytvára magnetické pole Zeme“.
Madisonský experiment by mal taktiež rozhodnúť spor o tvare zemského
magnetického poľa. Jeho siločiary vychádzajú zo severného pólu a mieria k
pólu južnému. Niektorí vedci sa však domnievajú, že v hlbinách Zeme je
skryté niečo iné – prstencovité magnetické pole orientované z východu na
západ. Pozorovanie správania poľa v laboratórnych podmienkach preto
môže výrazne prispieť k definitívnemu vysvetleniu tejto záhady.